Psychologička Plamienka Jarka Kosecová: Na vzťahy a lásku nezabudneme

Po strate blízkeho sa v nás môže objavovať mnoho pocitov. Jedným z nich je strach, že raz zabudneme na jeho hlas, tvár či spoločné chvíle. O tom, čo sa za týmto strachom skrýva a či môžeme naozaj niekedy zabudnúť, sa rozprávame so psychologičkou Plamienka Jarkou Kosecovou.

 

To, čo je spoločné, je, že majú strach zo straty spojenia, ktoré s tým človekom máme. Je pre nás dôležité mať spojenie a kontakt s blízkymi. Ja som však presvedčená, že tento kontakt po smrti neprestáva existovať, že kvalita vzťahu a to, čo sme spolu prežili, s nami ostáva – hoci tento človek z nášho sveta odišiel.

Objavuje sa skôr v začiatkoch po strate. Vtedy je všetko veľmi intenzívne, objavujú sa mnohé emócie a v nich je prítomný aj tento strach.

Môžeme zabudnúť detaily, stáva sa, že nám niečo vybledne. Aj v bežnom živote si nepamätáme úplne na všetko spred niekoľkých rokov, ale na to dôležité sa zabudnúť nedá. Nezabúdame na to, ako sme sa s blízkym cítili, čo nám odovzdal, čo nás naučil – to je niečo, čo v nás prežíva naďalej. Navyše, emočne podfarbené zážitky nezabúdame, niekedy si ich v hlave držíme až príliš – ľudia si pamätajú veci, ktoré by možno radšej zabudli.

Nezabúdame ani vtedy, ak o spomienkach hovoríme a zdieľame ich. Živíme ich, a tak je menšia šanca, že nám zmiznú z hlavy. Môžeme hovoriť o tom, čo sme s blízkym robili, aký bol – to nám pomáha nezabudnúť.

Strach majú skôr dospelí a adolescenti, deti majú obrovský dar, že sa až toľko nezamýšľajú nad vecami, neriešia ich a nešpekulujú nad nimi. Skôr sa dospelí boja o deti, že zabudnú na tých, ktorí odišli, že si nebudú pamätať človeka, ktorý zomrel.

Môžu však o tom blízkom hovoriť, aký bol, čo s ním zažili, ako si ho pamätajú. A zároveň môžu podporovať dieťa, aby hovorilo o situáciách, ktoré samé zažilo, kde sme neboli prítomní my, aby sa o ne podelilo.

Podľa mňa je dôležité si uvedomiť, že hoci človek zomrel, náš spoločný vzťah nezomrel, pretože spojenie neumiera a pretrváva. Hoci tohto človeka už nemôžeme stretnúť fyzicky, nevieme sa ho dotknúť, môžeme si medzi sebou uchovať nejakú formu kontaktu.

Tiež je to o tom, čo tu ten človek zanechal, to nezomiera: to, čo nás naučil, k čomu nás viedol, čím ovplyvnil náš život. To sa stáva našou súčasťou a nejakým spôsobom to žije cez nás. Zdieľaním spomienok pridávame po kúskoch k celkovej mozaike, a tak je ten človek v istej miere stále súčasťou našich životov. Stále si viem predstaviť, aký názor by mal, čo by sa mu páčilo alebo nepáčilo... Stále viem robiť veci, ktoré sme robili spolu.

Som stopercentne a hlboko presvedčená, že láska sa nezabudne – sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť, na vzťahy a lásku nezabudneme. Niektoré spomienky v našom živote blednú, tak sa to skrátka deje, ale to dôležité sa nestratí a nevybledne.

Možno sa tiež zmení spôsob, akým spomíname. Možno nám bude ľahšie a viaceré detaily z našej hlavy zmiznú, ale neznamená to, že menšia bolesť znamená, že nám menej záleží na blízkom, ktorého sme stratili. Môžeme mať radi toho druhého, môžeme cítiť pokoj a viac sa tešiť zo života. Mať sa lepšie neznamená, že ten druhý nie je súčasťou môjho života, len to znamená, že my sme ešte stále súčasťou sveta živých.