Príhody z Plamienka: O strate ochranného plexiskla

Po vyštudovaní medicíny som nastúpila na Oddelenie anestéziologie a intenzívnej medicíny v Detskej fakultnej nemocnici. Už počas štúdia som si uvedomovala, že mám blízko k deťom a chcem pracovať s nimi. V poslednom, šiestom ročníku medicíny mi zomrel otec a myslím, že to podvedome ovplyvnilo môj výber pracoviska. Okrem toho, vždy som bola výkonnostný, pohotový typ človeka. Nikdy ma veľmi nebavila práca s papiermi a na ARO sa ustavične niečo dialo, bola to akčná práca. Povedala som si, že to tam vyskúšam a pracovala som tam napokon sedem rokov.

 

Bola to neuveriteľná skúsenosť. Ako anestéziologička som uspávala deti pred rôznymi zákrokmi, no pracovala som aj priamo na ARO na lôžkovom oddelení. Nikdy som nebola “hodená do vody”, vždy som mohla požiadať o radu a pomoc. Mali sme pri sebe skúsených starších lekárov, ktorí nás viedli. Nebojím sa žiadať o pomoc a pýtať sa. Vďaka tomu som sa od nich veľa naučila. Ani raz som o svojom výbere počas týchto rokov nepochybovala, práca ma veľmi napĺňala.

 

Môj pohľad na mňa, na život a teda aj na prácu sa začal meniť, keď sa mi narodili deti. Keď som sa stala mamou, veľa vecí sa vo mne zmenilo. To, čo ma posunulo ďalej aj na mojej lekárskej ceste, bolo uvedomenie si, že človek nie je len fyzické telo, ale je v ňom aj niečo viac. Niekto to nazve dušou, niekto energiou, iný tomu možno hovorí cit. Dovtedy som bola veľmi logicky zmýšľajúci, racionálny človek, matematický typ. Pravdupovediac, emóciami som sa veľmi nezapodievala.

To však neznamená, že by som so svojimi malými pacientami a ich rodinami necítila. Smrť na na detskom ARO je bežná a rôzna zároveň. Sú tam všetky prípady - akútne, chronické, malé deti i tínedžeri, novorodenci, samovraždy, nehody, vážne choroby... Stretávala som sa teda s ňou denne. Smrť bola so mnou, ale ja som nebola s ňou.

 

Aj napriek tomu, že som sa rodičmi detí rozprávala s citom, stále to bolo akoby cez nejaké plexisklo. Bolo to moje ochranné plexisklo. Chránilo ma pred tým, aby som nevidela svoje strachy a bolesti. Za tým plexisklom som sa pred nimi skrývala. Až po narodení svojich detí som začal mať samozrejme strach aj on, začala som sa zamýšľať nad svojou smrteľnosťou a postupne som sa začala dotýkať smrti.

 

Keď som prišla po materskej dovolenke do práce na ARO, dokázala som tam pracovať, no bolo to oveľa náročnejšie. Bolo to veľmi rýchle, išlo sa na výkon. Nemala som pocit, že mám priestor byť so smrťou. Stále mi unikala. Potrebovala som tam byť pre deti a ich rodiny skôr ako človek, než ako lekár. Potrebovala som načerpať pohár ľudskosti. Vtedy som sa začala zaujímať o prácu v Plamienku.

 

Napísala som do Plamienka na Nový rok. Absolvovala som pohovor a prijali ma. V Plamienku pracujem už druhý rok a áno, dotýkam sa aj smrti. Cez deti a ich rodiny sa dotýkam aj svojich bolestí a strachov a tiež si ich riešim. Teraz akoby som to ochranné plexisklo už pred sebou nemala. Mohla som si vvbrať - buď sa budem skrývať pred svojimi pocitmi za plexisklom a budem sa cítiť zle, alebo sa tomu otvorím. A ja sa teraz otváram a idem až na kosť. Je to zvláštne, ale cítim sa doma. Tu v Plamienku som správne. Je to veľmi náročné, no práca ma nabíja energiou a radosťou.

 

Vnímam, že nie som v tom sama, že máme s kolegami priestor na zdieľanie. Môžem byť naplno pri svojich detských pacientoch a ich rodinách. Návštevy u nich doma ma ustavične vracajú do prítomného okamihu, k podstate žitia, ktorou pre mňa sú vďačnosť, láska, súcit. Vnímam, že žijeme tu a teraz a sme súčasťou života. Som vďačná za deti a za ich rodiny. Cítim obrovský rešpekt voči všetkým rodičom, voči ich sile a odvahe, ich vôli žiť. Chcela som sa stretnúť so smrťou, no v Plamienku sa cez ňu stretávam so životom.

Ďakujeme doktorke Zuzke za jej otvorenosť, dôveru a ochotu otvoriť svoje vnútro aj pred ľuďmi, ktorí ju nepoznajú. Aj rodiny, o ktorých deti sa staráme, sa otvoria nám a zo začiatku nás tiež nepoznajú. Deťom a rodinám pomáhame bezplatne.

Podporte nás prosím jednorazovým alebo pravidelným darom. Pomôžeme tak spolu. 
Ďakujeme.