Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Príhody z Plamienka: O cestách, daroch a tajomstvách

Príhody z Plamienka:  O cestách, daroch a tajomstvách Príhody z Plamienka:  O cestách, daroch a tajomstvách

V Plamienku pracujem od úplného začiatku, od 8.12.2000. Môj príbeh je veľmi jednoduchý. Vyštudovala som zdravotnú školu v Žiline a chcela som ako nadšená mladá sestrička pracovať v Ilave kúsok od môjho rodiska. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a chcela som byť blízko pri mojich rodičoch a súrodencoch. Tam mi však v tom čase, pred tridsiatimi rokmi, povedali - takých sestier ako vy máme na každý prst päť. 

Neviem byť zbytočná, pocit, že ma nepotrebujú, je pre mňa veľmi ťažký. Bol to pre mňa signál, že mám odísť. Tu v Bratislave mi nikto nedal v práci pocítiť, že by so mnou nerátali. Začala som pracovať na ORL, tam som zostala štyri roky.  Všimla som si, že po štyroch rokoch práce zvyčajne potrebujem zmenu. Nastúpila som teda na chirurgickú JIS a odtiaľ na detské ARO. Tam som pracovala až do pôrodu môjho prvého syna.

Po materskej som sa už na ARO nevrátila. ARO - to bola akcia a zároveň hĺbka. No po materskej som však zrazu mala pocit, že už nestíham a neviem byť natoľko výkonná ako potrebujem.  Išla som teda na urgent, kde pracujem doteraz. V tom čase som stretla detskú onkologičku MUDr. Jasenkovú. Na onkológiu ma to nikdy nelákalo. Mala som  pocit, že to je veľká zodpovednosť a že odtiaľ by som už neodišla. Rozprávali sme sa, začínala s Plamienkom, pracovala na legislatívnom rámci organizácie a potrebovala sestru.

K deťom sme však začali chodiť intenzívne o dva roky neskôr. Na ARO som v tom čase zažila jedno úmrtie, ktoré ma k práci v Plamienku pripútalo ešte viac. Zomierala Dominika, tínedžerka, bola pri plnom vedomí. V nemocnici nebolo vtedy možné, aby s pacientom stále niekto bol. Dnes už je to inak a pri deťoch môžu byť aj príbuzní. Dominika potrebovala mamu, pýtala sa na ňu, a nemala ju pri sebe. S tým som sa nevedela zmieriť. A vedela som, že takéto udalosti nedokážem prejsť  a na druhý deň ísť ďalej. 

Potrebujem precítiť to, čo vnímam ako jedinečné. Tu v Plamienku hovoríme o tom, čo zažívame v rodinách, môžeme sa k tomu s kolegami z tímu spoločne vrátiť. Môžeme si to odžiť a odsmútiť. Áno, aj my smútime. Za niekým viac, za niekým menej. Za deťmi, za rodinami, veď ich púšťame… niektorí sú veľmi blízki nášmu srdcu.

Spomienky sa mi vynárajú stále. Niekedy to je meno dieťaťa, niekedy známa situácia. Často myslím na deti vo veku mojich detí, alebo ak počujem o nejakom probléme v rodine a poviem si - to je ako u nás. Vtedy si spomínam úplne konkrétne. Najsilnejšie sú však spomienky na deti, pri ktorých som bola do posledného výdychu.  To nie je niečo, čo sa nedá očakávať, či naplánovať.  Je to niečo mimo nás. Pre mňa je to tajomstvo a dar zároveň.

Pamätám si dve takéto situácie. Chlapec, volal sa Jožko... Chceli sme niekoľkokrát od neho odísť, no vždy sa udialo niečo, čo nás zdržalo. Potom sa to stalo. Akoby si vybral, že by sme pri tom mali byť. Druhá bola Karolínka, maličké bábätko. Začali zvoniť zvony na kostole, pozrela som sa na ňu a vtedy som videla, že odchádza. To je to tajomstvo momentu odchodu. Nič sa k tomu nedá povedať. Len cítiť to a vnímať.

Byť sestrou v Plamienku znamená byť všestranná. Ja som napríklad vďačná, že som kvôli Plamienku začala šoférovať. Šoférovanie mi dáva slobodu. Tu je to nevyhnutné, Plamienok je mobilný hospic. Cesty sú dlhé, celé dni sa zdajú byť zabité v aute. Podstatné však je, že prinášame do rodín niečo, čo sa nedá vyčísliť ani uchopiť. Niektoré návštevy sú tie „moje“, môžem robiť sesterské úkony, ktorým rozumiem a veľmi ma tešia. 

Rodičia detí sú neuveriteľní. Mamy a otcovia sa dokážu naučiť úplne všetko, čo potrebujú pri domácej starostlivosti o svoje ťažko choré dieťa. Majú tú najsilnejšiu motiváciu- pomôcť mu. A keď už sú si pri starostlivosti o dieťa istí, dáva im to pocit uspokojenia.

Byť sestrou v Plamienku je tiež veľmi uspokojujúce. Je to práca aj pre mladú sestru, ktorá sa chce učiť. Ak niekoho bavia odborné výzvy, tu si príde na svoje. O tých ľudských ani nehovoriac.  Najdôležitejšie pri návštevách rodín detí je podľa mňa ich sprevádzanie. Byť naplno s človekom, v jeho situácii. Takým spôsobom, ako to on potrebuje. A my rodiny  sprevádzame na ich ceste. Občas až tam, do okamihu tajomstiev, darov a zvonenia zvonov.

Ďakujeme sestričke Ľudke za jej otvorenosť, dôveru a ochotu otvoriť svoje vnútro aj pred ľuďmi, ktorí ju nepoznajú. Aj rodiny, o ktorých deti sa staráme, sa otvoria nám a zo začiatku nás tiež nepoznajú. Deťom a rodinám pomáhame bezplatne. V tomto čase máme voľné miesto zdravotnej sestry. Záujemci sa môžu prihlásiť na jasenkova@plamienok.sk 

Podporte nás prosím jednorazovým alebo pravidelným darom. Pomôžeme tak spolu. 
Ďakujeme. 
  
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 19.5.2021
Kategórie