Polročný kurz v Plamienku mi zmenil pohľad na stratu aj život

Niekedy v živote prídu chvíle, keď slová nestačia. Keď stojíme pred smútkom druhého človeka, cítime bezmocnosť a nevieme, čo povedať ani ako byť nablízku. Práve pre takéto situácie vznikol polročný kurz Plamienka Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach. Je otvorený každému – odborníkom aj laikom, rodičom aj priateľom – komukoľvek, kto chce byť druhým oporou v ťažkých časoch. Kurz je určený najmä pre tých, ktorí by sa chceli stať dobrovoľníkmi Plamienka a spolu s nami sprevádzať deti a rodiny po strate blízkeho.

Jednou z jeho absolventiek je Tereza, študentka psychológie, ktorá opisuje, ako jej kurz pomohol pochopiť samú seba a prijať to, čo prežíva.

Píšem tento text a cítim radosť zo všetkého, čo som prežila. Cítim hrdosť na všetko, čo som dokázala. Cítim nadšenie z toho, čo ma ešte len čaká. Cítim vďačnosť za každý okamih, ktorý som mohla prežiť. Je mi smutno, keď premýšľam o tom, ako som sa kedysi cítila. Je mi ľúto môjho vnútorného dieťaťa. Cítim aj trochu hanbu za to, že otvorene vyjadrujem všetko, čo cítim. Napriek tomu som nesmierne vďačná za príležitosť zúčastniť sa tohto kurzu. Očakávala som, že absolvujem sériu prednášok, ktoré ma naučia viac o smútku a vyrovnávaní sa so stratou. Nečakala som však, že mi tento kurz pomôže tak hlboko porozumieť sebe samej. Teraz si uvedomujem mnoho vecí, ktoré som predtým nikdy nevidela, a myslím si, že vďaka tejto skúsenosti som sa stala lepším človekom. A hlavne oveľa šťastnejším.

Keď som začala študovať na univerzite, bolo to presne také, ako som si predstavovala. Cítila som sa úžasne. Slobodná, plná života a energie. Spoznávala som nových ľudí a objavovala všetko okolo seba. Mala som priestor nájsť samu seba a ľudia, ktorých som stretávala, boli iní, než na akých som bola zvyknutá. Bola som šťastná. Samozrejme, boli aj problémy a náročnejšie dni, no zvládala som ich lepšie než predtým. Jedného dňa prišli na moju fakultu ľudia z Plamienka, aby hovorili o tom, ako komunikovať s rodinami po smrti ich blízkeho, a spomenuli aj kurz venovaný tejto téme. Rozprávala som sa o tom s kamarátkou a po čase sme sa rozhodli, že sa prihlásime. Po našom online stretnutí som si myslela, že nebudem vybraná, pretože som bola mladá a len na začiatku vysokoškolského štúdia, takže som nemala veľa skúseností. Keď mi však zavolali, že sa môžem kurzu zúčastniť, cítila som sa, akoby som vyhrala v lotérii.

Moje prvé vzdelávacie stretnutie
Keď som išla na prvé stretnutie, nevedela som, čo mám očakávať. Bolo zamerané na konfrontáciu s vlastnými stratami. Každá aktivita, ktorú sme robili, bola na úrovni, akú som dovtedy nikdy nezažila. Bolo to veľmi hlboké, miestami smutné a bolestivé, no zároveň nesmierne napĺňajúce. Keď som počúvala príbehy ostatných, lámalo mi to srdce. Mnohé tragédie, ktoré títo ľudia prežili, mi neraz vháňali slzy do očí a zároveň mi dávali niečo, čo mi dovtedy chýbalo.

Bolo zvláštne hovoriť o svojej strate. Po prvé preto, že som vyslovila veci, ktoré som nikdy predtým nepovedala nikomu, dokonca ani sama sebe. A po druhé preto, že moje pocity spojené s touto stratou neboli smútok ani vina. Bol to hnev. Práve počas tohto stretnutia som si prvýkrát priznala hnev, ktorý som cítila voči svojmu starému otcovi. Keď som konečne mala bezpečný priestor na spojenie sa s týmito emóciami, uvedomila som si, že ten hnev tam bol po celý čas, ukrytý pod povrchom. Keď som odišla z domu, verila som, že som všetko nechala za sebou. No všetky tie komplikované emócie, ktoré som v sebe tak dlho potláčala, sa ku mne počas dní vracali v rôznych chvíľach. Stále som si ich však nepripúšťala – až do momentu prvého stretnutia, keď som sa pozrela na obraz svojej rieky s červenou farbou.

Na prvom stretnutí sme zažili aj jednu výnimočnú aktivitu, ktorá vo mne zostala hlboko zapísaná dodnes. Darovali sme malý darček človeku, s ktorým sme cítili blízkosť a spojenie. Bolo v tom toľko úprimnosti, nehy a ľudskosti, až mi vyhŕkli slzy do očí. Je to spomienka, na ktorú nikdy nezabudnem.

 

Spojenie s mojím vnútorným dieťaťom
Jedno zo stretnutí, ktoré sa ma veľmi hlboko dotklo, bolo venované dieťaťu, ktoré v sebe nosíme. Keď som premýšľala o svojom detstve, mala som o ňom skôr negatívny obraz. Keď sme mali napísať prídavné meno spojené s prvým písmenom svojho mena, napísala som „napätie“.

Po práci, ktorú som na sebe počas víkendu urobila, som sa viac spojila so svojím vnútorným dieťaťom a začala som vedome podporovať jeho potreby. Išla som do lesa a objavovala ho, akoby som tam nikdy predtým nebola. Dotýkala som sa listov, ovoniavala kvety a drvila ich v rukách. Vďaka cvičeniam počas kurzu a aktivitám, ktoré som robila aj mimo neho, sa dnes dokážem na svoje detstvo pozerať z inej perspektívy. Nepopieram ani nepotláčam to, čo sa stalo a čo som cítila, no teraz jasnejšie vidím, že nebolo všetko len zlé. Hoci v ňom bolo veľa napätia, hnevu a smútku, dokážem v ňom vidieť aj šťastie a radosť a som vďačná za všetko, čo som prežila.

Na kurze som po cítila hlbokú a bezpodmienečnú lásku k svojmu mladšiemu ja. A uvedomila som si, že keď o ňom hovorím, cítim hrdosť. Povinným čítaním pre toto stretnutie bola kniha Skrytý poklad: Mapa vnútorného sveta dieťaťa (Hidden Treasure: A Map of the Child’s Inner Self), ktorá sa mi veľmi páčila. Obzvlášť ma zaujali príbehy o deťoch, ktoré sa počas terapeutických stretnutí postupne otvárali prostredníctvom rôznych aktivít.

Veľmi sa mi páčila aj rozprávka, ktorú sme si mali pozrieť a pri ktorej som sa opäť cítila ako dieťa. Po tomto stretnutí som si navyše kúpila niekoľko nových, farebných kúskov oblečenia, ktoré mám veľmi rada.

 

Moja cesta smútkom mala niekoľko etáp. Najprv prišla smrť môjho starého otca, potom úplné popieranie všetkého, čo som k nemu cítila počas jeho života aj po jeho smrti. Potláčala som svoje emócie tak veľmi, že sa mi niekedy doslova ťažko dýchalo.

Potom do môjho života vstúpil Plamienok - šesť stretnutí počas polročného vzdelávacieho kurzu, ktoré som absolvovala, mi pomohli objaviť môj skrytý hnev. Postupne nasledovala séria malých krokov, ktoré sa iným ľuďom mohli zdať bezvýznamné, no v mojom živote mali veľký význam. Počas tejto cesty som sa často cítila zahanbene a previnilo, pretože som neprežívala emócie, ktoré sa zvyčajne spájajú so smrťou blízkeho člena rodiny. Dnes však verím, že aj hnev si zaslúži byť uznaný a prijatý, pretože ak ho človek naplno neprežije, zostáva bolestivý.

Na konci tejto cesty som hrdá na to, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Nemyslím si, že je všetko úplne uzavreté – stále je veľa vecí, na ktorých musím pracovať. Práca v Plamienku mi však nesmierne pomohla. Verím, že ma táto cesta urobila lepším človekom a že vďaka tejto skúsenosti budem vedieť pomáhať ľuďom v podobných situáciách. Dúfam, že im budem môcť ponúknuť svoju prítomnosť a bezpečný priestor tak, aký bol ponúknutý mne v Plamienku.

Ďakujem.