Keď sa more smútku vlieva do oceánu radosti

Smútok patrí k životu každého z nás. Môže nás zlomiť, ale môže nás aj naučiť hlbšie milovať život, ľudí a prítomný okamih. Prečítajte si osobnú úvahu Lenky, absolventky polročného vzdelávacieho kurzu Ako komunikovať v náročných chvíľach pre budúcich dobrovoľníkov Plamienka, o tom, ako sa more smútku môže postupne vlievať do oceánu radosti. Lenka tento rok ako dobrovoľníčka sprevádzala rodiny na letnom terapeutickom tábore Plamienka pre rodiny s deťmi po strate blízkeho.

Čo vlastne je smútok? Psychológovia aj Svetová zdravotnícka organizácia sa zhodujú, že je prirodzenou reakciou na významnú stratu. Môže sa prejavovať emocionálne, psychicky aj telesne a sám osebe nie je duševnou poruchou. Je vôbec možné niečo v živote získať vďaka smútku? Môžeme z obdobia smútku vykročiť k radosti – k hlbšej radosti a hlbšiemu prežívaniu života?

Spýtala som sa aj svojich rodičov, ako prežívajú stratu a čo pre nich znamená smútok. Spomínali najmä smrť blízkeho človeka, nevyliečiteľnú chorobu, stratu zamestnania či úmrtie domáceho psa. Vďaka tejto téme sme mali vzácny a úprimný rozhovor, najmä s mamou. Keďže u nás nie je zvykom otvorene hovoriť o emóciách, ich slová ma prekvapili. Uvedomila som si, že hoci o svojom smútku takmer nehovoria, hlboko v srdci stále nesú bolesť zo strát, ktoré vo svojom živote zažili.

Teraz sa pýtam aj sama seba, čo pre mňa znamená smútok. Dokážem z neho vykročiť k radosti aj uprostred ťažkých období? Počas poslednej dovolenky som sa každý deň prechádzala popri mori, stíšila sa a vnímala prítomný okamih. Keď som sa dívala na more, zdalo sa mi nekonečné, no aj ono má svoje hranice. Zamyslela som sa, či nie je podobný aj smútok. Veď more sa napokon vlieva do oceánu. Mohol by sa raz aj náš smútok vlievať do oceánu radosti? Má teda smútok svoje hranice? Alebo sa nikdy celkom nekončí? Premýšľala som, aké krásne by bolo, keby sa more smútku v našom živote napokon vlievalo do oceánu radosti.

Moje prvé skutočne silné stretnutie so stratou prišlo, keď zomrel môj starý otec. Mala som sedemnásť rokov a veľmi som ho ľúbila. Pamätám si, ako som sa v nedeľu vracala domov z mládežníckej svätej omše plná radosti. Doma ma čakal iba mladší brat. Ticho mi povedal: „Starý otec už tu nie je.“ Ani jeden z nás nevedel nájsť správne slová. Potrebovala som zostať sama a potichu sa vyplakať.

Deň po pohrebe môjho starého otca sme mali v škole písať písomku. Hoci som sa nestihla pripraviť, učiteľka trvala na tom, aby som ju napísala. Nešlo o známku. Táto skúsenosť mi ukázala, že po strate sa od nás často očakáva okamžitý návrat k povinnostiam. Len málokto sa pritom spýta, či sme pripravení alebo či sme vôbec dostali čas smútiť.

Hoci ma smrť starého otca hlboko zasiahla, ako veriaca som ju vnímala aj z duchovnej perspektívy. Verila som, že sa s ním raz opäť stretnem v nebi, a táto viera mi prinášala pokoj. Veľkou oporou mi bola komunita mladých veriacich, no predovšetkým moja dôvera v Boha. Jemu odvtedy zverujem svoj smútok, straty aj ťažké životné situácie. Postupne sa tak smútok premieňal na tichú radosť v mojom srdci.

Každá strata ma učila viac si vážiť život, zdravie, rodinu aj prítomný okamih. Dnes sa teším z toho, že moji rodičia sú stále pri mne a sú zdraví. Uvedomujem si, aký vzácny je každý deň a akú pravdu nesú slová MUDr. Márie Jasenkovej: „Čas, ktorý žijeme, je náš.“

Pred niekoľkými rokmi zomrel na rakovinu jeden z mojich spolužiakov. Plánovali sme spoločné stretnutie, no už sa nám ho nikdy nepodarilo uskutočniť. Uvedomila som si, ako ľahko odkladáme stretnutia, rozhovory či prejavy záujmu v presvedčení, že času je ešte dosť. V skutočnosti však ďalšia príležitosť nemusí prísť.

Silno ma zasiahlo aj obdobie pandémie COVID-19. Pracovala som v regionálnom úrade verejného zdravotníctva a popri množstve práce som často prežívala izoláciu a samotu. Na začiatku pandémie zomrel jeden z mojich príbuzných a hneď na druhý deň nečakane aj môj známy. Bolo to obdobie bolesti, ale aj obdobie, keď som sa ešte viac opierala o dôveru v Boha.

V tom období som sa čoraz viac ponárala do práce. Bolo jednoduchšie skryť sa za povinnosti, než sa zastaviť a čeliť vlastným emóciám. Zabúdala som na svoje sny, plány aj potreby a odkladala ich na „neskôr“. S odstupom času si uvedomujem, že som prestala počúvať svoje srdce a zo všetkých síl sa snažila byť tu pre druhých. Bola to tiež strata – stratila som čas pre seba.

Znovu uskutočňujem svoje sny
Až po pandémii som začala uskutočňovať sny, ktoré som dlho odkladala. Prihlásila som sa na kurz taliančiny, do posilňovne, kde ma tréner povzbudil slovami: „Lepšie neskoro ako nikdy.“ Začala som navštevovať aj vzdelávací kurz Plamienka, v ktorom neustále vystupujem zo svojej komfortnej zóny a zároveň sa cítim skutočne šťastná.

Túto otázku som položila aj svojim rodičom. Ich odpovede boli pre mňa veľmi vzácne: „Aj keď som smutná, viem, že to už nezmením. Idem ďalej a verím, že bude lepšie. Pomáha mi príroda, pes, dobrá kniha, film alebo stretnutie pri káve.“

Ja by som k tomu pridala, že pre radosť srdca niekedy stačí úsmev, objatie, človek, ktorý nás vypočuje, pocit bezpečia, láska k druhým aj k sebe samému. Niekedy sa potrebujeme len na chvíľu zastaviť, stíchnuť, vychutnať si dobrú kávu a nikdy neprestať snívať.

V jednom prístave na juhu Talianska som pri mori našla drevenú tabuľu s nápisom: „Každá vlna odnesie jednu myšlienku a urobí miesto pre sen. Pamätaj... všetko pominie.“

V ťažkých chvíľach mi niekedy stačí jedna povzbudivá myšlienka, ktorá si nájde cestu k môjmu srdcu. Jednou z nich sú slová pápeža Františka: „Tento život rýchlo pominie. Nehádajte sa s ľuďmi, vyhľadávajte tých, ktorí vám prinášajú radosť. Neodkladajte život na neskôr. Použite svoj obľúbený parfum, obujte si obľúbené topánky, cestujte, objavujte nové miesta a užívajte si chvíle, ktoré vám život ponúka. Dokonalosť neexistuje. Život je príležitosť rásť. Milujte viac, odpúšťajte viac, objímajte viac a všetko ostatné nechajte v Božích rukách.“

Tieto slová mi pripomínajú, že život sa odohráva práve teraz. Nie až keď bude menej práce, viac času alebo keď sa všetko vyrieši. Že aj uprostred smútku môžeme objaviť malé okamihy radosti, za ktoré sa nemusíme cítiť previnilo. A že práve tie nám často dávajú silu kráčať ďalej.

Život ma naučil kráčať ďalej s vierou a odvahou aj vtedy, keď nevidíme ďaleko do budúcnosti. Žiť tu a teraz, byť naplno prítomní vo vlastnom živote aj v živote druhých. A obuť si svoje obľúbené topánky, použiť obľúbený parfum a jednoducho ísť ďalej. Nikdy pritom nezabudnúť na svoje srdce. Veď ako píše Antoine de Saint-Exupéry v Malom princovi: „Správne vidíme iba srdcom. To podstatné je očiam neviditeľné.“ V ťažkých obdobiach si spomeniem aj na jednoduchú vetu z filmu Hľadá sa Nemo: „Len plávaj ďalej.“

Každý smútok a každá strata ma naučili hlbšie milovať radosť. A práve taký oceán radosti by som priala každému ľudskému srdcu.