Každý deň v Plamienku nás učí, čo znamená byť človekom.

Tento rok mi dal silu zvládnuť výzvy, ktoré predo mnou stáli. Dal mi možnosti učiť sa a nahliadnuť do vnútra ľudí. Dal mi nových kolegov. Počas tohto roka som sa učila, ako čas, ktorý mám, viem prežiť plnohodnotne. Naučila som sa, že to čo mám, nie je samozrejmosť. Dal mi možnosť ponúkať a dávať, ale aj učiť sa prijímať. Všeobecne, nie len pomoc. A to najviac, čo mi dal, ukázal mi asi 1000 spôsobov a prejavov lásky.

Tento rok bol pre mňa rokom zmien. Po rokoch školy bol zrazu čistý papier. A tento čistý hárok som sa rozhodla plniť v Plamienku.

Dal mi možnosť spoznať jedinečných kolegov a rodiny. Rodiny v Plamienku sú výnimočné. Učia ma trpezlivosti, pokore, nádeji. Učím sa trochu inej medicíne. Učia ma spolupracovať.

Tento rok ma naučil pilnejšie hľadať riešenia. Naučila som sa veľa o sebe. Prežila som veľa pekných chvíľ, ktoré sa dotkli môjho vnútra. A mimochodom, viem ako sa vyrába sliz ... čo všetko Vám deti prezradia. Ukladám si spomienky.

Naučil ma viac počúvať – priania, obavy, tajomstvá.

Rok plný štúdia a písania za účelom lepšieho a hlbšieho porozumenia tomu, čo naše rodiny potrebujú a následnej snahe poskytnúť adekvátnu pomoc.

Pri starostlivosti o rodiny s chorým dieťaťom som sa počas roka učil, resp. zveľaďoval schopnosť zachovať si „chladnú hlavu“, a tak nerobiť skratové, ale dobre zvážené rozhodnutia.

Počas roka som znovu utužoval schopnosť uvedomovania si svojich limitov, ich rešpektovanie a následne prispôsobovanie svojmu výkonu tak, aby som mohol pokračovať v tejto ceste.

 

Zuzana Kudláčová, starostlivosť o darcov

Čo ma naučili deti a rodiny tento rok? Naučili ma väčšej pokore a vďačnosti voči životu i voči mojim vlastným rodičom. Tým, že som už dospelá, častokrát ich beriem ako samozrejmosť. Ukázali mi, aká silná je láska a čo všetko je človek, ktorý ľúbi schopný urobiť pre milovaného, častokrát je to ukryté v jednoduchých skutkoch a gestách. Tento rok mi deti ukázali a pomohli mi vrátiť sa tak trochu späť do detských čias a uvedomiť si, za čo všetko môžem byť vďačná. Naučili ma nebáť sa otvoriť svoje srdce a rozprávať i o ťažších témach. Deti ma nechali nahliadnuť do ich sveta, čím mi ukázali, že i ja sama mám nechať nahliadnuť druhých do toho svojho. Ukázali mi, že napriek tomu, že sme krehkí, nie sme slabí; môžeme sa radovať a zároveň si nosiť v sebe smútok.

Viktória Šafárová, asistentka riaditeľky

Nakoľko nepracujem v klinickom tíme Plamienka, prvýkrát som „naše“ deti stretla na letnom terapeutickom tábore. Po týždni strávenom s nimi som lepšie spoznala to, čo Plamienok robí, ale aj to, ako otvorene dokážu deti rozprávať a aké sú bezprostredné. V niektorých momentoch sa mi doslova zastavil čas. Na to, aby som si s nimi mohla vytvoriť vzťah, som sa tiež musela otvoriť a byť aspoň trochu bezprostrednejšia ako inokedy. Naučili ma, že podeliť sa o kúsok svojho vnútorného sveta môže druhým veľmi pomôcť... Aj keď sa pri tom necítime najpríjemnejšie. V Plamienku sa tiež učím ísť do hĺbky. Veľa sa pýtať a rozmýšľať nad tým, čo prežívam. Takisto sa učím menej súdiť iných a mať väčšie pochopenie pre ich rozhodnutia

Martina Krepušová, sociálna pracovníčka

Tento rok bol pre mňa rokom zmien. Posunula som sa v živote dopredu. Začalo to tým, že som skončila vysokú školu a vzápätí som si našla prácu v odbore, ktorý som vyštudovala. V Plamienku pracujem ako sociálna pracovníčka. Táto práca ma veľa naučila. Núti ma rozmýšľať o sebe a o tom, čo robím. Začala som navštevovať rodiny s nevyliečiteľnými deťmi v našej starostlivosti. Snažím sa pomáhať im prekonať najťažšie chvíle v ich živote. Od nich som sa naučila, že človek je silný a dokáže prekonať mnoho ťažkých prekážok. Pochopila som, že keď otvoríme svoje srdce a prijmeme pomoc, ide všetko ľahšie. Uvedomila som si, že život strávený s vlastnou rodinou a chvíle s ľuďmi, ktorých máte radi, sú naozaj vzácne a treba si ich užívať naplno. Som veľmi vďačná, že som dostala možnosť pracovať s ľuďmi, ktorí prešli v živote mnohými ťažkými situáciami.

Ondrej Kořínek, manažér sociálnych médií

Som rodič. Mám dve deti a moja najväčšia obava je, že sa im niečo stane. Kým som začal pracovať v Plamienku, nevedel som si predstaviť, čo by so mnou spravila informácia, že niektoré z detí je nevyliečiteľne choré. Ani teraz to neviem presne. Ale rodiny, o ktoré sa staráme, mi ukázali že aj v takejto situácii je možný život. Že v živote po strate je možná aj radosť. Ich príklad ma naučil, že vždy sa dá niečo robiť. Niečo, čo má zmysel. Vďaka nim som pochopil, že straty nám pomáhajú objaviť v sebe niečo hlboko ľudské. Som im za to nesmierne vďačný.

Tatiana Mikulová, zdravotná sestra

Deti, o ktoré sa staráme, a ich rodiny ma naučili, že dávam rovnako ako prijímam... Že niekomu ticho prináša väčšiu radosť než hry a zábava... Že prítomnosť blízkeho človeka nie je samozrejmosť... Že spomienky sú jeden veľký poklad, ku ktorému sa môžeme stále vracať a najväčším vkladom do tohto pokladu je žiť danú prítomnosť... Že v jednom okamihu vieme všetky tie chvíle vnímať a je to najcennejšie, čo nám život dal... Že treba byť verný svojmu srdcu... Že nikdy nie je neskoro povedať ľúbim ťa... Že celá mágia pomoci je o tom, že tam som... Že som pri tom, kto to potrebuje... Žiadne slová, rady, chlácholenie sa nevyrovnajú zotrvaniu v bolestiach či radostiach človeka. Deti a rodiny ma naučili žiť, radovať sa a smútiť na 100 %.Ďakujem.

Mária Straková, psychologička

Deti a rodiny ma naučili byť tu a teraz. Uvedomovať si dôležitosť momentu. Počúvať svoje emócie, vnútorný pocit a brať ich ako informátora, ktorý mi radí, kam ísť ďalej v práci s klientom alebo v osobnom živote. Naučila som sa byť otvorená sama pred sebou. Nehanbiť sa za svoju zraniteľnosť. Zistila som, že spoločná hra je cesta k detskému vnútru a je liečivá, že humor nás spája so životom. Že vo vzťahu zvládneme viac, ako keď sme sami. Naučila som sa byť odvážnejšia. Objavila som liečivú iskru ticha. Všímam si viac život naokolo a som zaň vďačná. Učím sa spomaliť, nechať veci plynúť, nasilu s nimi nebojovať.

Lucia Kralovičová, hrová terapeutka

Práca v Centre smútkovej terapie mi tento rok dala veľa hlbokých, ľudských stretnutí plných veľkého smútku, lásky, nádeje a svetla. Bola som svedkom akejsi premeny týchto zranených ľudí. Mnohokrát som mala možnosť vidieť a cítiť, ako sa pokúšali z rozbitých črepín svojho života po strate blízkeho postupne, pomaly, krok za krokom niečo vytvoriť. Črepiny sme spoločne zbierali, čistili, nepotrebné vyhodili a tie dôležité začali skladať do niečoho nového a vzácneho. Bolo a je pre mňa inšpiráciou, ako v tej najväčšej slabosti môžeme byť vlastne silní. Mnohí smútiaci mi pripomínajú vtáka Fénixa, ktorý povstáva z popola. Som vďačná za ich svedectvo, že láska nikdy nezomiera.