Čo ma o strate naučil život

Čím sme starší, tým viac strácame. Na svet prichádzame ako malé, nevinné bytosti, no už od prvého dňa svojho života začíname aj strácať. Strácame bacuľaté líca, vypadávajú nám prvé zuby, prehráme svoju prvú obľúbenú hru, zomrú nám starí rodičia alebo prvé domáce zvieratká. No spolu s niektorými stratami prichádzajú aj nové zisky. Prečítajte si osobnú úvahu Niny, absolventky polročného vzdelávacieho kurzu Ako komunikovať v náročných chvíľach pre budúcich dobrovoľníkov Plamienka. Nina sa tento rok ako dobrovoľníčka zúčastnila letného terapeutického tábora Plamienka pre rodiny s deťmi po strate blízkeho.

Keď mi vypadol mliečny zub

Spomínam si na obdobie, keď sa mi ako dieťaťu kýval mliečny zub. Možno som sa bála, že jeho vytrhnutie bude bolieť, a preto som o tom rodičom nič nepovedala. Napokon však aj tak vypadol sám.

Istý čas po ňom zostalo prázdne miesto. Netrvalo však dlho a na tú prázdnotu som si zvykla. Až neskôr na jeho mieste vyrástol nový, trvalý zub. Nebol to ten istý zub. A predsa zaplnil prázdne miesto.

Možno je to podobné aj v živote. Po každej strate zostane prázdne miesto. To, čo príde neskôr, ju nenahradí. Môže však nájsť svoje miesto vedľa nej.

Čo nám prináša strata blízkeho

Po strate niekoho blízkeho môže človek cítiť hlbokú prázdnotu. Chýba vám ten človek a jediné, po čom túžite, je ešte raz sa s ním porozprávať. Lenže už nemôžete, pretože tu už nie je.

Istý čas sa učíte žiť s tým prázdnym miestom vo svojom živote. Strata sa pomaly stane jeho súčasťou.

Každý človek ju prežíva inak. Myslím si však, že jednou z vecí, ktoré nám môže priniesť, je schopnosť porozumieť ľuďom, ktorí prechádzajú podobnou bolesťou. Niekedy je to presne to, čo najviac potrebujeme. Niekoho, kto nám naozaj rozumie.

Dievčatko bez vlasov mi zmenilo život

Túto lekciu ma naučilo jedno nádherné malé dievčatko, ktoré už dnes nie je medzi nami. Keď som ju prvýkrát stretla, mala len osem rokov. Väčšinu svojho života bola vážne chorá. Napriek tomu bola plná života, radosti a obrovskej vôle žiť.

Aj ona prišla o vlasy v dôsledku chemoterapie a zvyčajne nosila čiapku alebo farebnú šatku. Jedného dňa deti na tábore veľmi chceli vidieť, ako vyzerám bez parochne alebo šatky. Spočiatku mi to bolo nepríjemné, no napokon som im vyhovela.

Počuť skupinu tínedžerov, ako mi hovoria, že vyzerám dobre aj bez polovice vlasov, bolo veľmi oslobodzujúce. No oveľa dôležitejšie bolo, že to zrejme pomohlo aj tomu malému dievčatku. Keď ma uvidela stáť pred ňou bez pokrývky hlavy, s hlavou podobnou tej jej, videla som to v jej očiach. Porozumenie. A možno aj trochu odvahy.

Keď sme sa o necelý rok neskôr dozvedeli, že zomrela, všetkých nás to hlboko zasiahlo. Jej krátka prítomnosť v mojom živote vo mne zostala ako pripomienka, že aj napriek bolesti a strate stojí za to žiť naplno.

Kocúr, ktorému som čítala Malého princa

Zmieriť sa so stratou je vždy ťažké. O to viac, keď sme boli zvyknutí na niečiu každodennú prítomnosť. A predsa si myslím, že tí, ktorých milujeme, nikdy celkom neodídu.

Keď som bola malá, mali sme čierneho kocúra, ktorý sa postupne stal tichým strážcom nášho domova. Po niekoľkých rokoch ochorel. Mala som asi jedenásť rokov a jediné, čo som chcela, bolo pomôcť mu cítiť sa lepšie. Sadla som si preto k nemu a začala som mu čítať Malého princa.

Zomrel skôr, než som mu stihla dočítať celú knihu. A tak som chodievala k miestu, kde bol pochovaný, a čítala som mu ju tam. V tom veku bolo veľmi ťažké nechať ho odísť. A predsa som mala pocit, že odpoveď na môj smútok sa ukrývala práve v tej knihe.

Malý princ si musel skrotiť líšku, aby medzi nimi vzniklo puto. Myslím si, že práve to je cena, ktorú platíme za výnimočných ľudí a bytosti v našom živote.

A možno je žiaľ len cenou za to, že sme mali možnosť stretnúť niekoho naozaj výnimočného. Pretože spojenie s tým, koho milujeme, sa jeho odchodom nekončí. Zostáva v našich spomienkach.

Čo ma o strate naučil život?

Nemôžeme ovplyvniť to, čo sa nám stalo v minulosti, ani priviesť späť ľudí, ktorých sme stratili. Môžeme sa však rozhodnúť, akým spôsobom budeme žiť ďalej.

Strata tu bude stále. A je v poriadku, že bude.

Radosť a žiaľ môžu prebývať v jednom človeku zároveň.

Ďakujeme, Nina ❤️

Ďakujeme Nine za čas, otvorené srdce a láskavú prítomnosť počas polročného vzdelávacieho kurzu aj letného terapeutického tábora. Ďakujeme aj za krásne slová, ktoré nám po tábore poslala.

Staňte sa dobrovoľníkmi Plamienka

Dobrovoľníci Plamienka sprevádzajú deti a rodičov po strate blízkeho na terapeutických skupinách, víkendových pobytoch aj letnom tábore. Na túto službu ich pripravuje náš polročný vzdelávací kurz. V našom podcaste si môžete vypočuť skúsenosti tohoročných absolventov.

Prihlasovanie na rok 2027 je otvorené

Prihlasovanie do polročného kurzu „Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach“ je otvorené. Radi privítame študentov, odborníkov aj všetkých, ktorí chcú pomáhať druhým.Začiatok formulára