Ako sa zo smútku stal môj spoločník

Niekedy v živote prídu chvíle, keď slová nestačia. Keď stojíme pred smútkom druhého človeka, cítime bezmocnosť a nevieme, čo povedať ani ako byť nablízku. Práve pre takéto situácie vznikol polročný kurz Plamienka Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach. Je otvorený každému, kto chce byť druhým oporou v ťažkých časoch – odborníkom aj laikom, rodičom, priateľom aj budúcim dobrovoľníkom Plamienka, ktorí chcú spolu s nami sprevádzať deti a rodiny po strate blízkeho.

Jednou z absolventiek kurzu je Katka, študentka medicíny. Poeticky píše o tom, ako sa so smútkom zoznamuje, učí žiť a objavuje že popri stratách ju aj obohacuje.

Prajeme Vám inšpiratívne čítanie.

V jednoduchosti je krása. A krásny môže byť aj on. Či smútok alebo život. Smútok vie byť veľmi jednoduchý, ba priam až prítomný tak jednoducho a súčasne so životom, že prestaneme vnímať, že je vôbec s nami. No on sa nevytráca, ani v tých najtemnejších a zároveň nešťastnejších chvíľach. Týmito slovami by som rada čitateľa pozvala do môjho hlbšieho prežívania protikladov, ktoré sa so sebou nesú a v súvislosti s nimi, sa mi vynára jedna, pre mňa, dôležitá myšlienka. A to, či sú to naozaj protiklady, strácania a získavanie, alebo či to skôr nie je prostý a jednoduchý kolobeh. Kolobeh života, lásky, poznania, smrti a v neposlednom rade smútku.

Prvá fáza je pre mňa špeciálne zaujímavá. Hovorím jej zoznámenie sa so smútkom. Od jednoduchého nepekného slova, cez stratu priateľa, až prípadne stratu najbližšieho človeka. Nejde o to, čo alebo koho sme stratili, čo sa nám udialo, smútok je prítomný aj v tých najmenších myšlienkach. Keď sa zmenia plány, na ktoré sme sa tak tešili, keď nám nevyjde to stretnutie na ktoré sme sa tak svedomito pripravovali. Je tam vždy. Vnímam moje skúšky s ním.

Smútok býval pre mňa veľmi neprirodzený, až priam neviditeľný. Keď som ho postretla, snažila som sa ho zavrieť za dvere, zamknúť ich a tváriť sa, že sa nikdy neukázal. No on bol veľakrát silnejší. Možno nie hneď, ale časom si našiel svoje miesto. A ja som mu časom to miesto začala robiť sama. Časom som začala chápať, že stretnutie s ním je potrebné priam až nevyhnutné. A tak som to skúsila. Veď predsa smútok je negatívny, lebo nám prináša nepríjemné pocity. Prebiehali moje myšlienky. No keď som sa zamýšľala, prečo by mal byť len negatívny, začala som myslieť na chvíle smútku v jeho neutrálnom podaní. Čo ak tu je len tak, nechce byť negatívny, nechce byť pozitívny, chcem tu len byť prítomný a viditeľný. Možno chce so sebou priniesť dôležitosť jeho samotného pocitu, toho okamihu, toho prežitia. A tak som sa s ním začala zoznamovať.

Po úvodnom zoznámení, tak ako to zväčša vo vzťahoch býva, prichádzajú prvé otázky. Otázky ‚prečo‘. Prečo sa trápim. Prečo ma ten smútok tak bolí. A prečo sa ho snažím ukryť. Prečo sa trápia iní ľudia a prečo sa na svete deje to čo sa deje. Prečo sa dejú veci nespravodlivo a prečo sa s niektorými udalosťami neviem zmieriť. Prečo ma to tak štve. A prečo sa potom tak cítim. A tak som sa začala pýtať. Najprv som skúšala pýtať sa Boha, veď okolie mi vravievalo. Ak sa trápiš, obráť sa na Boha. No skoro som zistila, že odtiaľ pre mňa neprichádzali odpovede. Ak prichádzali, tak skôr od ľudí, ktorí sa veľakrát na toho Boha hrali. A tak som skúšala ďalej. Skúšala som sa pýtať priateľov. Bolo pre mňa zaujímavé pozorovať aké rozdielne vhľady do mojich situácií majú. Niektorí vravievali, nech sa s tým čo ma trápi vysporiadam, veď predsa to nie je až také zlé. Iní zase hovorili, že ma ľutujú za to čo sa mi deje. No ja som sa neľutovala, neviem prečo by ma mali iní. Po čase som si uvedomila, že ich rady prichádzajú z časti, často z veľkej časti, z ich vlastných smútkov. A to som úplne nechcela. Chcela som byť autentická k sebe. A tak som skúšala ďalej. Pýtala som sa psychológov. Mávala som sedenia a pýtala som sa prečo. Veľakrát som po sedeniach bola o to viac zmätená ako predtým. No cítila som, že sa niečo začína diať. A tak som chcela ísť ďalej. Stretávali sme sa častejšie a ja som sa pýtala.

Po čase som začala cítiť, že odpovede na moje otázky neprichádzajú z vonku. Akoby som začala vnímať, že odpovede, ktoré som hľadala, som nenachádzala, najmä z dôvodu toho, že sa pýtam nesprávnych ľudí. Otázky ktoré som kládla, som začala pokladať sebe samej. A tu sa začínali diať veci.

Prichádzalo to postupne. S ďalšími otázkami, prichádzali ďalšie otázky. A ja som sa začala strácať. Začala som sa strácať vo vlastných myšlienkach. Najprv som si myslela, že s mojimi otázkami tak ľahko začnú prichádzať aj odpovede. Veď predsa, kto iný ako ja sama, by ich mal vedieť. Často to boli aj nezmyselné otázky. Niečo ako, prečo práve ja. Prečo sa to musí diať mne. Prečo musel umrieť otec mne, alebo skôr, prečo som nikdy nepocítila aké to je mať naozaj otca. Myslím, že musel prejsť čas na to aby som si začínala aspoň trochu uvedomovať, že na veľa z nich ani nemusím poznať odpoveď. Že keď som smutná, otázky ‚prečo‘ niekedy jednoducho nebudú zodpovedané. Začínala som sa cítiť sama. Sama v otázkach a bez odpovedí. No nejakým zaujímavým spôsobom som vnútorne cítila, že cítiť sa takto je v poriadku. Nemusí sa hneď všetko ukázať a byť jasné. To by bol veľmi rýchly život. A trochu som tomu dala voľnosť.

Občas si smútok predstavujem ako osobu. Pomáha mi to vizualizovať si jeho výzor, jeho vlastnosti a aj to, že ani on v mojom poňatí nechce byť len negatívny. Niekedy si ho predstavím ako silnú osobu, ktorej nedávam pohlavie. Je silná vo svojom tele, lebo znáša všetok smútok, ktorý vnímam. A že toho je. Niekedy som si hovorila, aké by mohlo byť zaujímavé sadnúť si s ním niekde na kávu a vyspovedať sa jeden druhému. Povedať si ako zvládame prežívanie situácií kde sa cítime nepríjemne, kde nám je do plaču a kde chceme byť len sami so sebou. Predstavujem si ako by mi povedal, že aj jemu je veľakrát ťažko. Že aj on už veľakrát nevie ako ďalej a čo by mu pomohlo. Vtedy sa na neho chcem pozrieť a povedať si do očí, akí sme silní aj v tejto slabosti, a nie napriek nej, ale vďaka nej sme takí akí sme. Pomáha mi sadnúť si sním. Niekedy to je len pri čítaní knihy, alebo pri prechádzaní sa v lese. Skôr mi ide o to byť s ním prítomná. Neuvedomovala som si to veľmi dlho, ako veľmi potrebujem tráviť čas sama s ním. A sama so sebou. Veľakrát vo mne prehlbuje tie najtemnejšie myšlienky. No pri pomyslení na ne, nebývam tak rozrušená, ako som zvykla byť. Viem si poplakať a vytrvať v tom. Nenáhliť sa. Nechať ten plač byť smútkom. Nič netrvá večne, hovorím si. A tak sedíme.

Počas toho ako vnímam smútok a jeho prítomnosť, prichádzajú všetky ostatné pocity. Nečakala som ich. Myslela som si, že keď smútim, cítim smútok. Ale učím sa zisťovať, že to tak vôbec nemusí byť. Prítomnosť smútku je súčasťou niečoho omnoho väčšieho. Prichádza úľava. Úľavu mám často spojenú s niečím, čo som dokázala a nakoniec sa to podarilo, alebo možno aj nie. Ale toto je iná úľava. Akoby niečo čo ma ťažilo, sa zrazu pominulo. Akoby som zo seba striasla ťažobu, ktorá bola v mojom vnútri dlhšie akoby som chcela. A myslím, ako by aj ona chcela. Prichádza zlosť a hnev. Tie som čakala, musím pravdu povedať. Vždy prišli keď som bola smutná. No toto je iný pocit. Akoby ten hnev mal priestor byť hnevom. Akoby mohol preniknúť vo svojej celej hĺbke a veľkosti. Je to iné ako v minulosti. V minulosti som hneď cítiť nechcela a bojovala som s ním, a on vytrvale bojoval so mnou. No dnes sme sa stretli v spoločnom súboji, ale akosi nebojujeme proti sebe, ale za seba a spoločne. Akoby sme bojovali za jedno. A to je hneď iný súboj, ak sa to tak dá nazvať. Prichádza aj pocit zaujímavého uvoľnenia. Akoby bolo telo dlhodobo v kŕči a teraz sa môže zhlboka uvoľniť. To je nádherný pocit. Spolu sním prichádza aj únava a následne hlboký spánok. Myslím, že v spánku prichádzajú aj sny. Tieto sny sú najrôznejšieho charakteru. Ale po spánku cítim, že som plne oddýchnutá. Po spánku cítim niečo ako šťastie. Nie je to šťastie, to na aké som zvyknutá. Je to šťastie zo života, z toho, že všetky tieto pocity prichádzajú. Skôr akoby som ich chcela všetky zahnať, nechám ich tak. Prinášajú mi celú paletu farieb. Začínam vnímať, že smútok nie je jedna farba, nie je to jedna emócia ani pocit. Je to súbor. Je to ako paleta najrôznejších farieb, výber tých najexotickejších chutí a vôní. Je to farebné a je to krásne. Nikdy by som nepovedala, že pocity môžu meniť toľko tónov. A predsa.

A tu sa priznávam, prichádza najnáročnejšia fáza stretu so smútkom. Byť mu tvárou v tvár. Je to akoby som sa pozerala do očí nepriateľovi. Teda to som si najprv myslela. No po stretnutí sa s jeho osobnosťou, zoznámení sa, sadnutí si a prebratí vecí, ktoré nás ťažia je to o trochu iné. Nie je to o nič ľahšie, ako to bolo po minulé razy. Je to veľmi podobné, no niečo v hĺbke je iné. Akoby sme sa stretli tvárou tvár osobnosti, ktoré sa poznajú veľmi dlho. Akoby sme sa chceli pozdraviť, podať si ruky a byť si nablízku. Pozerať sa tvárou v tvár smútku v plnom jeho odhalení je náročné. Chcem plakať, nadávať, byť zlá a povedať ako veľmi ma to bolí. Chcem mu dať pocítiť čo všetko musím cítiť a s čím všetkým sa musím vysporiadať na to aby som prešla ďalším dňom. No on tam je pri mne. Iba je a počúva to, čo ma ťaží. To, o čom už dávno vie. To, že byť prítomný je tá najväčšia obeta akú môže jeden druhému dať.

Dávať mu svoj čas, svoj priestor, svoju blízkosť a prítomnosť. A to mi dáva on. Smútok, ktorého som sa vždy bála a myslím, že dlho ešte budem. No postupom času nie je taký strašidelný a nepríjemný. Postupom času sa z neho stáva súčasť môjho života. S hádkami a nadávaním a hnevom, ale s odovzdanosťou a s postupným prijímaním jeho prítomnosti. Je to cesta a nie je jednoduchá. No začínam postupne vnímať, že pokiaľ sa chcem posunúť ďalej, bude nevyhnutná.

Zaužívané veci bývajú jednoduchšie. Človek ich pozná a veľakrát vieme, čo sa udeje ďalej. Čo bude nasledovať. Ak sú veci predvídateľné, načo ich meniť. Je to jednoduché predsa. Nemusíme sa navyše stresovať a byť v pozore, aká bude zmena. A čo sa týka zmien v správaní a prijímaní zmien, o to ťažšie. Výstup z niečoho, čo bolo také známe, jednoduché a zabehnuté býva náročný. Vystúpiť a obzrieť sa za sebou a uvedomiť si, či mi vôbec dané správanie vyhovuje je veľký krok. Postupne sa ho rozhodujem spraviť. Nie je to jednorazová záležitosť, je to každodenný proces. Nerozhodujem sa raz, rozhodujem sa zakaždým, keď sa daná situácia ku mne dostane. Podobne to je so smútkom a jeho prežívaním. Jednoduchšie by mi bolo ho buď úplne ignorovať, alebo si ho všimnúť, ale tak rýchlo ním prejsť, že by sa z neho dostalo navonok veľmi niečo nepríjemné. Mojou snahou v počínaní si so smútkom je silnejší kontakt s ním. Ak nastane príležitosť, skúsiť ho pozorovať, byť pri ňom, neodsudzovať ho.

 Vraví sa, že pokiaľ strácame, zároveň získavame. Získavanie v smútku je pre mňa stále zaujímavá hodnota. Vnímam, že pokiaľ chcem čo i len trochu nahliadnuť do niečoho hodnotového, je potreba s ním byť v intenzívnom spojení. Vnímam, že to nejde bez hlbokého naviazania. Bez pocitu pochopenia a prijímania. Pokiaľ ostávam uzavretá, nie je možnosť získať čokoľvek. Nie je spôsob akým by sa ku mne mohlo niečo dostať. Pokiaľ sa snažím navnímať a intenzívne prežívať svoje pocity, získavam omnoho viac ako som si vedela niekedy predstaviť. Nie je o to získavaní niečoho hmotného. V mojom poňatí vôbec nie. Je to skôr o postupnom nadobudnutí sily v tej najväčšej zraniteľnosti. To je pre mňa tým najväčším ziskom, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Vedieť, že pokiaľ prežívam smútok, to čo strácam, ešte nutne nemusí znamenať stratu. Možno na chvíľu, možno na dlhšie, ale časom sa to môže pretvoriť v niečo úplne iné. Vnímam, že ide o premenu. Pokiaľ niečo existuje teraz a pokiaľ o to môžem prísť, je veľká pravdepodobnosť, že niečo iné ma stretne. A ktovie, možno ani nie. To čo získam nikdy nebude aj tak moje. To čo získam bude vo mne, budem to ja. Nie je možné niečo získať a neprísť o to. Myslím, že už nie.

Poslednou fázou ku ktorej som sa postupne dostala je smútenie so svojim povolením. Môže to znieť zaujímavo, ako inak smútiť keď nie so svojím povolením. To som si najprv tiež myslela. No pri premýšľaní a postupnými rozvahami som si uvedomovala, že pokiaľ si sama nedovolím smúteniu dať priestor, čas a povolenie, je to smútok, ktorý sa nahromadí. Ktorý prichádza v najmenej očakávanú chvíľu. Preto smúteniu dávam povolenie byť smútkom akým chce byť. A keď ho má, viem, že je tu pre mňa. Nechce ma využiť, byť mi na príťaž. Chce byť so mnou v intenzívnom spojení a priniesť mi niečo o čom by som ani netušila, že existuje. Vnímam, že mi smútenie prináša byť v spojení s osobami, vecami a situáciami, za ktorými smútim. Nie je to o strate, je to o nadobudnutí jeho prítomnosti v tých chvíľach. Smútenie je súčasť. Je to neoddeliteľná súčasť situácií, ktoré prežívam. Postupom času začínam vnímať jeho prirodzenosť. Keď sa obzriem na to, čo som s ním zvládla. Môj vnútorný smútok sa raduje. Je priam šťastný. Nie je to paradox? A čo nie je. Vravím si.

Katka, absolventka  medicíny