Vďačnosť patrí aj do biznisu, pretože biznis patrí do života

PREPIS ROZHOVORU

 

Mária Jasenková: Moje meno je Mária Jasenková a predo mnou sedí pán Richard Marko. Ďakujem veľmi pekne, že ste si našli čas a že ste prijali moje pozvanie k nášmu spoločnému rozhovoru. Dovoľte mi kratučko Vás predstaviť, nestretávame sa prvý krát. Podľa toho, čo o Vás viem, ste programátor, ste človek, ktorý pôsobí v oblasti IT technológií, čo je oblasť, ktorá sa dnes rozvíja veľmi rýchlo a mení sa. Ste tiež líder a manager jednej z najznámejších a trúfla by som si povedať, že aj jednej z najprogresívnejších slovenských spoločností, firmy Eset. Opakovane ste získali mnoho ocenení, aj tento rok. Ste managerom roka, ako občiansky aktivista ste sa zúčastnili niekoľkých verejných vystúpení.

Viem, že pomáhate mnohým ľuďom, ktorí si nevedia pomôcť sami a takto ste pomohli aj ako rodina, a aj ako firma aj deťom v Plamienku. Ďakujeme veľmi pekne.

Dnes sa budeme spolu rozprávať o téme, o ktorej sa verejne veľa nerozpráva. Myslím si, že má veľký dopad na to, ako žijeme, ako žije každý z nás a ako žije celá spoločnosť. Táto téma ovplyvňuje oblasť súkromnú, aj oblasť pracovnú. Budeme dnes hovoriť o vďačnosti v živote. Ja by som Vám na úvod položila viac osobnú otázku.

MJ: Spomínate si na nejaký moment, na nejaké obdobie v živote, kedy ste si uvedomili, pocítili, že Vás napĺňa vďačnosť? Spomínate si na nejaký moment, kedy človek precitne a povie si ďakujem?

Richard Marko: Myslím si, že je to otázka, nad ktorou musí človek trošku porozmýšľať, pretože keď mám nejaké pocity, väčšinou ich až tak nekategorizujem, že je to práve taký pocit alebo iný. Sú situácie, ktoré má človek vo svojich rukách, ktoré vie priamo ovplyvniť. Ako napríklad, keď sa naučím na skúšku, vtedy je väčšia pravdepodobnosť, že ju urobím dobre. A potom sú situácie, kedy viem urobiť len časť z toho a zvyšok je trochu taká náhoda, ak to tak môžem nazvať. Ak sa to v dôležitých veciach vyvinie pozitívnym smerom, tak na takéto situácie si viem spomenúť. Vtedy som fakt nevedel, čo očakávať a nevyzeralo to dobre a nakoniec sa to prekvapujúco vyvinulo až nad očakávanie. A vtedy si myslím, že človek má ten pocit. Hneď mi napadlo vďaka Bohu, myslím to teraz v takom to generickom slova zmysle.

MJ: Ak tomu dobre rozumiem, akoby taký ten pocit, kedy Vám život praje a nemáte to pod kontrolou?

RM: Je to tak. Keď teraz nad tým rozmýšľam, čo som práve povedal, človek to vidí niekedy aj naopak. Veci vyzerajú celkom dobre a asi sa aj niečo snáď podarí a v rámci pravdepodobností sa zdá, že sa to vyvinie tým pozitívnym smerom. A nie, práve naopak, je to celé zle. Paradoxne sa mi zdá, že moje uvažovania nad tými životnými skúsenostiam sú také, že to tak v živote neraz chodí. O to viac si cením, keď sa to vyvinie tým opačným, dobrým smerom. Ešte k tomu dodám, že tieto situácie na seba často krát nadväzujú. Niečo sa nepodarí a zase sa nepodarí a potom, keď už to všetko vyzerá zle, tak sa tam ukáže nejaká nádej alebo cestička von.

Myslím si, že každý človek má vlastné prežívanie vecí a rôznym veciam prikladá rôznu dôležitosť. Deťom sa zvykne hovoriť: „Vám je dobre, vy nemáte žiadne problémy“ alebo „máte iba také tie svoje detské problémy“. Pamätám si, keď som bol dieťa, že som túto vec vnímal. A spätne, keď to zhodnotím, si myslím, že na jednej strane sú ťažšie a ľahšie životné situácie, ale nedajú sa porovnávať problémy rôznych ľudí. Ja mám väčšie problémy a ty máš menšie problémy. Ty si dieťa, tvoje problémy sú malé a ja dospelý mám už veľké problémy. A mám svoje vlastné deti a s tými sú ešte väčšie problémy.  Mne sa zdá, že pre každého sú tie jeho aktuálne problémy tie najväčšie a takéto porovnávanie veľmi nefunguje. Ja si myslím, že deti tiež ťažko prežívajú ťažké veci, ktoré sa nám už môžu zdať ľahšie.

MJ: Bytostne s Vami súhlasím. Nedávno sme mali v Plamienku debatu, aké je detstvo náročné. Keď si predstavíme, čo všetko sa musí človek od novorodenca do 18-roku života naučiť, ako musí dozrieť (mentálne aj emočne), ako sa musí prispôsobiť, ako sa musí do istej miery nájsť, to je bolestný a náročný proces. Nejako sa stane, že my dospelí to potom akoby nevnímame. Keď si spomeniem na mojich malých synovcov a netere, keď sa im pokazí hračka alebo ju stratia, je to ako keď my stratíme peňaženku. Vnútorné prežívanie a bolesť zo straty by som si trúfla povedať nie je menšia ako pre nás dospelých. My dospelí ju niekedy podceňujeme a detstvo si idealizujeme.

RM: Jedna vec je, že si to idealizujeme a jednak naším súčasným rebríčkom hodnotíme problémy niekoho iného. Ak mal niekto v živote šťastie, že ho do nejakého momentu nepostretlo žiadne veľké nešťastie v živote, tak bude možno stratu peňaženky vnímať ako nešťastie. Keď niekto naozaj zažil zlé veci pre seba alebo pre svojich blízkych, tak sa na to celé bude dívať omnoho ľahšie, strata peňaženky, no čo je to za problém? Nie som psychológ no myslím si, že nemôžem na základe toho asi povedať, že ten jeho problém v skutočnosti problém nie je.

MJ: Keby ste mali od srdca povedať, ako to Vy v tejto chvíli vnímate, čo to vďačnosť podľa Vás je, čo by ste povedali?

RM: Je to ťažká otázka. Dostávame sa na úroveň základných pojmov. Uvedomil som si to pri svojich deťoch. Oni sa častokrát pýtajú na jednoduché veci, ktoré sa ťažko vysvetľujú, pretože tie základné pojmy sú práve to, pomocou čoho vysvetľujeme tie iné, odvodené. Vďačnosť je jedna z emócií, ktorú človek má. Teraz mi napadlo, ale myslím si, že to nie je plnohodnotná odpoveď, keď človek dostane niečo, čo neočakáva. Asi sú rôzne formy vďačnosti, ale keď na niečom tvrdo pracujem a potom sa dopracujem k výsledku, môžem pociťovať možnú vďačnosť. Niekto povie aj zadosťučinenie, tá moja práca viedla k nejakému výsledku. Ale zdá sa mi, že sa mi to viac spája s niečím, čo nie je výsledkom priameho môjho snaženia. Alebo to nie je vďačnosť, ktorá je odvodená z toho, že ja som ti urobil nejakú službu a teraz urobíš službu ty mne. Ale niekto urobí niečo navyše bez toho, aby za to niečo priamo/nepriamo očakával.

MJ: Za čo ste v živote vďačný Vy?

RM: Určite som vďačný za mnoho vecí. Je to téma, o ktorej niekto rozpráva otvorenejšie a voľnejšie, a niekto menej. Žijeme vo svete, v ktorom sme už veľmi veľa mohli vidieť, počuť, na internete sa dá všetko nájsť, o všetkom možnom sa píšu články a robia sa filozofické úvahy takže to zas trošku zvádza k tomu používať naučené frázy. Ja som vďačný za to, že dokážem svet vnímať reálne. Zdá sa mi, že mám väčšiu schopnosť nežiť v sebaklame, ak to tak môžem nazvať. A vďaka tomu sa mi kúsok po kúsku niekedy lepšie a niekedy menej darí vyskladať môj život. Cítim sa spokojne, že to dáva celé zmysel a ľudia okolo mňa mi ten svet pomáhajú takto vytvárať.

MJ: Myslite, že ste to dostali do vienka alebo ste sa k tomu prepracovali sám? Ako sa k niečomu takému dopracovať?

RM: Ešte by som k tomu doplnil, že človek si život vyskladá a potom sa to niekedy trošku rozpadne. Ale opäť sa mi zdá, že to čo som povedal už predtým, vnímať svet reálne, taký aký je, vďaka tomu vnímam aj to, že keď sa toto udeje, keď veci nejdú vôbec dobre, tak to beriem trochu tak, že to tak je. Ale zároveň doplním, že ste ma teraz zastihli v období, kedy sú veci z môjho pohľadu dobré a ľahšie sa mi o tom rozpráva.

MJ: Aj to z Vás cítim. Máte iskru.

RM: A to, nakoľko to je vlastnou zásluhou? Myslím si, že je trošku arogantné domnievať sa, že keď sa niečo človeku podarí, je to vďaka tomu, že je skvelý. V mojom živote bol moment sebauvedomenia, poznania. Hocičo, čo vidím, čo sa mi zdá skvelé, nemusím brať ako niečo nedosiahnuteľné. Môžem mať podiel na tých dobrých veciach v živote, môžem sám ovplyvňovať svoj život a nemusím čakať, že mi niekto niečo poradí. Ako k tomu došlo? Neviem spätne nájsť ten moment, kedy som povedal, že to bolo vďaka môjmu nejakému pričineniu. Tak sa to vyvinulo a asi to bolo vďaka všetkému, čo sa okolo mňa dialo, aj dobrému aj zlému.

MJ: Vnímate, že sú Vám ľudia vďační? Cítite to? Potrebujete to k životu?

RM: Myslím si, že potrebujem mať trochu pocit, že to, čo robím dáva zmysel pre ďalších ľudí. Častokrát mám pocit, že robím veci pre niekoho iného, aj keď opäť, tak racionálne človek robí veci hlavne pre seba a keď ich robí pre niekoho, tak aj tak nepriamo chce, aby to bolo dobré aj pre neho samotného. Takže áno, takáto pozitívna spätná väzba je pre mňa dôležitá a verím, že aj pre väčšinu z nás.

MJ: Myslíte si, že je v živote dôležité venovať sa téme vďačnosti alebo tak nejak si to uvedomiť? Bežné dni sú dnes rýchle, je veľa povinností, človek je unavený, dostávame stovky emailov, telefonátov. Podľa svojej skúsenosti môžem povedať, že je ťažké sa zastaviť. Prečo je vďačnosť v živote dôležitá? Má cenu sa tomu venovať? Ako to vnímate?

RM: Je to dôležité. Vďačnosť je jednou z tých pozitívnych emócií alebo akokoľvek to nazveme. Asi je ľahšie žiť v nejakom stereotype. My ľudia máme tendenciu k tomu, že kým je moja myseľ stále niečím obsadená, môžem byť menej konfrontovaný s nejakými vnútornými pocitmi. Ale ono je to obojstranné. Tie vnútorné pocity môžu byť aj negatívne a aj pozitívne a tým pádom sa ochudobňujem o obe zložky. Myslím, že väčšina z nás to zažila, žijeme v nejakom kolobehu a sme z toho trochu vystresovaní, unavení. A keď sa potom veci vyvinú tak, že sme z toho mimo, či už sme z toho mimo vedome alebo nás niečo z toho vyvedie, tak si uvedomíme, že to naozaj nebolo také dôležité, že na tom až tak nezáležalo a to nás vracia späť k téme detské problémy verzus problémy dospelých.

MJ: Poďme teraz na chvíľočku do biznisu. Vy ste človek, ktorý v biznise roky pôsobí, podniká, inovuje, vedie. Ja si biznis spájam s výkonom a s úspechom. Dobrý je ten, kto je úspešný a kto má nejaké výsledky. V spoločnosti sa to cení, hovorí sa o tom veľa. Poviem príklad, stali ste sa manažérom roka už niekoľký krát. Myslím, že je to veľmi fajn, motivuje to. Ale veľmi málo sa hovorí o vďačnosti. A možno, prosím opravte ma, ak to tak nie je, veľmi málo sa hovorí o vďačnosti, ktorá je spojená s biznisom. Prečo si myslite, že to tak je? Vnímate to tak aj Vy?

RM: Keď budem robiť interview pre časopis Forbes, tak ho nebudem smerovať k diskusii o vďačnosti. Aj keď častokrát nepravdepodobné veci môžu byť práve tie, ktoré zaujmú. Zdá sa mi, že táto téma vďačnosti, hovorím za seba a predpokladám, že sa budem dotýkať aj iných, je viac téma, ktorú si človek schováva pre seba a menej o nej navonok hovorí. Prílišné prejavovanie takýchto netradičných emócií sa skôr zvykne vnímať trochu ako taká slabosť. A potom vec, ktorá mi napadne je, že žijeme ešte stále v spoločnosti, ktorá je chvíľami živelná. V taktom jednoduchom vnímaní úspešný biznis bol spôsob ako dosiahnuť vlastný úspech na úkor niekoho iného.

MJ: Je to tak? Patrí vďačnosť do biznisu? Ako tieto dve témy podľa Vás spolu súvisia?

RM: Poviem to opäť tak genericky. Vďačnosť patri aj do biznisu, pretože vďačnosť patrí do života človeka. Ja biznis úplne neodlišujem od života. Každý z nás je tak trochu manager, každý z nás je tak trochu biznismen v tom svojom mikrosvete a niektorí z nás máme takúto úlohu aj oficiálne. Tá vďačnosť tam určite patrí. Vyskytne sa občas, ale nie na takej povrchnej úrovni. Ak s niekým máte v biznise bližší vzťah, tak každý prechádza lepším a horším obdobím. Keď niekto na niečom tvrdo pracuje tak príde aj obdobie, kedy už naozaj nevládze a výsledok väčšinou je kúsok ďalej ako je ten moment, kedy už naozaj nevládzete. Nejak to treba prekonať. Vtedy pravdepodobne človek ocení, keď má v blízkosti niekoho, kto ho podporí, kto možno už niečo také zažil a vie, že to k tomu patrí. Všetci povzbudenie občas potrebujeme alebo aj dosť často.

MJ: Napadá mi osobná otázka. Nemusíte odpovedať, ak nechcete. Za čo ste Vy v biznise vďačný?

RM: Moja odpoveď v tomto prípade bude skoro taká ako do časopisu Forbes. Za možnosť, že som roky mohol robiť veci, ktoré som si vymyslel a chcel robiť. A spolu s ľuďmi okolo sa mi podarilo dosiahnuť úspech a môžeme na ňom ďalej pokračovať. 20 rokov na niečom pracujeme a stále nie sme blízko bodu, že sme už spravili všetko, čo sme vedeli. Myslím si, že v tomto prípade treba byť vďačný za to, že sme mali to šťastie, že sme sa v tejto oblasti ocitli a rozvíjali sme sa tým smerom. Môžeme stále robiť veci, ktoré nás bavia a ktoré sú stále iné. Celá táto oblasť sa neustále mení a sme jej intenzívnou súčasťou.

MJ: Čítala som na internete názor od niektorých ľudí, ktorí pôsobia v zahraničí v biznise, že dobrý biznis sa bez vnútorného pocitu vďačnosti ani nedá robiť. Ako to vnímate Vy? Dá sa robiť dobrý biznis bez toho, aby mal človek v sebe tento rozmer? Alebo si ho aspoň čiastočne uvedomoval? Dá sa robiť dobrý biznis bez vďačnosti?

RM: Ja na to odpoviem trošku nepriamo. Bude záležať od toho, kto čo nazýva dobrý biznis. Verím, že sú prípady ľudí, ktorí minimálne časť svojho života žili bez výrazného pocitu vďačnosti alebo s pokriveným pocitom vďačnosti a podarili sa im veci, ktoré by iní ľudia nazvali dobrým biznisom. Pokiaľ ide o nejakú dlhodobú vec, tak si myslím, že čím ďalej to ide k tomu, čo naznačujete. Vďačnosť asi ide ruka v ruke s pokorou. Vieme čo je pokora, vieme čo je vďačnosť a oni na seba dosť nadväzujú. Myslím si, že je to dôležité. Nie vždy všetko sa nám podarí. Ako som už povedal v predošlej odpovedi. Nemyslím si, že človek má veci vo svojich rukách a že sa dejú len preto, že som úžasný, skvelý, múdry a vďaka tomu som úspešný. To je len nejaký aspekt, ktorý je dôležitý pre určitý typ úspechu. Ale potom tam vstupuje tak veľa faktorov, ktoré neviem nijako ovplyvniť alebo ich viem ovplyvniť, ale nie spôsobom racionálnym, že by som si to uvedomoval.

MJ: Ja mám na to svoj vlastný pohľad. Ak človek nájde miesto vo svete, ktoré je jeho a to miesto je, kde sa môže on sám rozvíjať, rásť, ale zároveň pomáhať aj iným. Je jedno v akej oblasti to je.  A keď to miesto nájde, tak si myslím, že sa pravdepodobne dejú veci, o ktorých hovoríte. K niečomu sa pričiníte, ale život vám praje. Nájsť toto miesto v živote je umenie a dar. Niekto ho nájde ľahšie, iný ťažšie. Je to asi komplikované.

RM: Je to komplikované, pretože ľudská psychika je z môjho povrchného, osobného pohľadu komplikovaná. To znamená, že keď nám život praje a niekedy nám nepraje a my si neskôr myslíme, že to, že nám neprial, nám v skutočnosti prial, je naozaj veľmi zložité. Nechcem tým povedať, že všetko je relatívne, lebo nie je a nie všetko zlé je aj dobré. Je pravda, že nevieme hneď posúdiť, že veci, ktoré na prvý pohľad nevyzerajú tak skvelo nám neskôr z dlhodobejšieho kontextu nepomôžu. Pokiaľ sme optimisti a pokiaľ máme pozitívnu vieru, ktorú ja zatiaľ mám, tak sa prikláňam k tomu, že podstata sveta je dobrá. Svet sa skôr vyvíja k lepšiemu ako naopak.

MJ: Keby ste mohli niečo do života odkázať ľuďom, ktorí nás počúvajú, čo by to bolo? Máte za sebou kus života, veľa skúsenosti, aj osobných aj pracovných. Z toho, čo Vás život naučil, čo by ste ľuďom odkázali?

RM: Nechcem dávať niekomu rady do života. Jednak nemám na to ešte vek a myslím si, že to tak ani nefunguje. Poviem to, čo mi v tejto chvíli napadne a možno zajtra by som povedal niečo iné. Žiť svoj vlastný život a neporovnávať sa s inými ľuďmi. Nevieme kto má aké problémy, čo koho trápi. Keď sa dívame len na pozlátko alebo na fotografie na facebooku, môžeme dostať úplne zlý pohľad. Nie je to ľahké. Každý sa tak trochu pozeráme okolo seba a túžime byť na tom lepšie ako okolie. V skutočnosti nás to viac zraňuje, akoby nám to pomáhalo. A naopak, keď sa pozrieme na svoj vlastný život, čo sa nám podarilo, čo sa nám páči, aké sú príležitosti, vieme urobiť viac ako sa na to len dívať, ako nám je zle, lebo niekto iný sa má dobre.

MJ: Ďakujeme Vám veľmi pekne.