Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti
Vďačnosť nás učí, že veci okolo nás nie sú samozrejmosťou.

Vďačnosť nás učí, že veci okolo nás nie sú samozrejmosťou.

Vďačnosť nás učí, že veci okolo nás nie sú samozrejmosťou.
10.8.2018
Manželia Veronika a Juraj Ďurinovci stratili počas troch rokov tri veľmi blízke osoby. Veronikinu mamu, sestru a neter - 10 ročnú Karolínku. Karolínka a jej mama zomreli v odstupe týždňa. Stretávali sme ich v období, keď Karolínka bola v domácej paliatívnej starostlivosti Plamienka. Čo si dnes Veronika a Juraj myslia o vďačnosti v živote a za čo sú vďační? Započúvajte sa do rozhovoru a nechajte sa inšpirovať. 
Otázky kladie MUDr. Mária Jasenková, riaditeľka PLAMIENOK n.o. 
 

PREPIS NAHRÁVKY

Mária Jasenková: Dnes budeme rozprávať o vďačnosti, o tom, aký dopad má na náš život a ako ju v sebe hľadať. Moje meno je Mária Jasenková, predo mnou sedia manželia Ďurinovci. Ďakujem veľmi pekne, že tu s vami opäť môžem byť, že sme sa opäť stretli. Sedíme teraz u vás doma v obývačke, ale nie sme spolu prvýkrát. U vás doma som prvýkrát, pred tým sme sa ale stretávali.

p. Ďurinová:
U vás doma v Plamienku.

MJ:
 U nás doma v Plamienku, u Karolínky, o ktorú sme sa v Plamienku starali. Karolínka bola malé, desaťročné dievčatko, ktoré bolo ťažko choré a bola chorá aj jej mamina. Obaja ste im veľmi pomáhali. Ste vlastne sestra maminy. Karolínku sme stratili, a stratili sme aj jej mamu v rozpätí jedného týždňa. Nebolo to jednoduché, určite nie pre vás, ale aj my sme vnímali, že to bol taký ťažký čas. Priznám sa, že sme zatiaľ nemali rodinku v starostlivosti, v ktorej by v tak krátkej dobe odišli dvaja blízki ľudia, mama a dcéra. Takže v niečom to bolo veľmi náročné, výnimočné, ale aj hlboké. A hneď potom, čo Kajka zomrela,  ste urobili rozhodnutie. Ďalší deň ste nás prišli pozrieť z Nových Zámkov. Merali ste cestu viac ako 100 km do Bratislavy. Vaše tri deťúrence boli doma a prišli ste len preto, aby ste nám poďakovali, aby sme chvíľu posedeli. Zhodou okolností sme boli všetci v Plamienku. Vtedy som si hovorila, že je to zázrak. Málokedy sa nám stane, že sme všetci v kancelárii. Chodíme na výjazdy, na návštevy, stretávame sa viac menej ráno alebo na konci pracovnej doby. V strede dňa len veľmi vzácne. Tak som si hovorila, že to tak asi malo byť, že to nie je náhoda. Dotkli ste sa môjho srdca a veľa som o vás premýšľala. Ako môže človek nájsť v sebe silu a úprimne prejaviť vďačnosť deň po tom čo stratí dieťa? Kajka mala k vám blízko, chodievali ste k nej, mali ste v rodine blízke vzťahy. Nebola vaším dieťatkom, ale bola jedným z tých, o ktoré ste sa starali a ktoré ste poznali. Takže ako sa to dá byť vďačný, hneď po tom ako stratíte dieťa? Odkiaľ sa berie táto vďačnosť? Kde je jej zdroj? Ako sa to dá?

p. Ďurinová:
Vďačnosť sme cítili naozaj od momentu ako ste vôbec začali chodiť za Karolínkou. Na detskej onkológii mala výbornú zdravotnú starostlivosť. Boli sme viac menej skôr takými tlmočníkmi jej zdravotného stavu medzi lekármi a jej rodičmi. Prijať jej ochorenie bolo náročné pre nás všetkých. Kým sa ešte aj moja sestra liečila museli sme vlastne simultánne riešiť obe, v tomto to bolo veľmi, veľmi náročné. Aj odborné veci bolo potrebné riešiť. Chceli sme, aby Kajka bola čo najviac doma. Aj ona chcela byť čo najviac doma. Čiže vďačnosť sa rodila vlastne vďaka vám, vďaka vašej láske, vďaka vašej starostlivosti a ochote, že ste naozaj boli vždy pri nás. Veľakrát sme sa na vás vlastne spoľahli. Už len myšlienka na vás prinášala pocit odbremenenia.

p. Ďurina:
Ja by som to doplnil. Vysvetlím Vám, kde vďačnosť narástla. Tak mi to pripadalo ako keď ideme na nejaký kopec s veľmi ťažkým balvanom. Je dobré, ak by sme niekoho stretli, kto by nám pomohol niesť túto ťarchu - balvan. A práve ním ste sa stali vy. Všetci ľudia z Plamienka. V podstate si myslím, že takto vznikala vďačnosť, pocit vďačnosti. Našli sme ľudí, ktorých sme pred tým vôbec nikdy nepoznali. Ale v danej chvíli ako sme sa stretli, a ako sme videli,  ako sa k nám aj ku Kajke správate, našli sme spriaznené duše a mali sme pocit, ako keby sme sa poznali veľa rokov.  O to viac,  keď sme si uvedomovali, že to robíte vlastne z lásky. V súčasnej dobe, kedy skôr každý hľadá pracovné miesto, kde by to mal ľahšie, kde by mohol zarobiť a mať sa lepšie, hľadá skôr pohodlie,  sme sa stretávali s vami,  s ľuďmi ktorí sú ochotní sa obetovať . Nájdu v sebe silu a cudzím ľuďom dokážu pomôcť v ťažkej situácii ako sme boli my. V situácii, z ktorej mnohí z nás možno skôr utekáme. Nechceme počuť, že na tomto svete nie sme večne. Vy vtedy prichádzate a nesiete ťažký batoh s ľuďmi. V tomto prípade sme to boli my.  Cítili sme, že sme spoznali naozaj úžasných ľudí. Ešte raz vďaka.

MJ:
Aj my sme vďační. Veľa sme od vás získali - inšpiráciu, oslovil nás váš postoj k životu. Mne osobne ste ukázali ako niesť utrpenie a žiť zároveň. Keď hovorím o Vás pani Ďurinová, v krátkej dobe ste stratili, maminu, sestru aj neter. Prežili ste  a stratili veľa najbližších ľudí. Necítila som z Vás zúfalstvo alebo beznádej, neviem to ani slovami popísať. Vnímala som, že ste aj žili. Chodili ste, stretávali ste sa, mali ste na spoločných návštevách program. Hovorila som si, že sa dá trpieť v živote a zároveň aj žiť. Takže aj keď strácame blízkych ľudí, dá sa žiť naplno.  Premýšľam ako nájsť cestu k životu. Z čoho ste čerpali? Čo vám dodávalo silu? Keď si spomínate na tie časy, kde bol váš zdroj?

p. Ďurinová:
V Bohu. Jednoznačne, na prvom mieste. Určite aj naša spoločná modlitba, mnoho ľudí sa za nás modlilo. Ak niekto pošle svojho syna, aby za nás zomrel, tak neverím, že nás nemiluje. A toto nechcem aby vyznelo možno ako otroctvo, hej, že sa cítime ako otroci, ale toto je práve tá veľká Božia láska a toto je veľké Božie bláznovstvo. Z veľkej bolesti a utrpenia sa rodí život. My chceme život, ktorý tu máme žiť v plnosti. Chceli sme ho žiť aj s Kajkou a s jej rodinou aj keď bola chorá, nakoľko nám to dovoľovali všetky možnosti. Takže, jednoznačne viera. Určite samozrejme sme si boli s manželom vzájomne oporou, asi Ďuri viac mne ako ja jemu. A oporou ste nám naozaj boli aj vy. Cítili sme, že to sú dary od Boha, že sa naozaj on postará, že láska a túžba po dobre sú v ľuďoch. Je jedno, aký je to človek, alebo kto je to, ale túžbu po dobre máme všetci. A myslím si, že kým budeme žiť a aj potom, lebo aj potom budeme žiť, že vďačnosť v nás naozaj naveky zostane. Myslím si, že sa nedá slovami opísať a že slovami ju neobsiahneme nikdy.

p. Ďurina:
Ja sa môžem pridať. Ako už bolo trochu povedané, naozaj sila prichádzala aj z toho, že veríme, že tento život smrťou nekončí a že existuje aj život po smrti. Dodávalo nám to silu. A ako som spomínal, aj to, že vy ste boli v  ťažkých chvíľach toho súčasťou. Vždy, keď sa nejak stretneme alebo si zavoláme, nemusí to byť každý deň, môže to byť aj raz za rok, alebo raz za mesiac, tak vždy nám vlastne sprítomňujete Kajku aj Maruš zároveň.

MJ:
Ďakujem. Z pozemských vecí, nazvem to tak, bolo niečo o čo ste sa vedeli oprieť? Niečo, čo bolo tiež dôležité?

p. Ďurina:
Myslím si, že naozaj v tomto sa zhodneme všetci, či už veriaci alebo neveriaci. Sú to láska a vzťahy. Keď ich cítime a naučíme sa žiť prítomnosť. My môžeme svedčiť o tom, že prítomnosť nás učí žiť najmä viera v Boha. Ale máme aj veľa neveriacich priateľov a ľudí, ktorí dokážu prítomnosť žiť aj bez nej. Ak je niečo, čo nás spája, tak je to práve láska, ľudskosť v nás a dobro. Ako už Veronika povedala, niečo, čo nás ďalej ťahá k zmyslu, k cieľu.

MJ:
Hnevali ste sa niekedy na niečo počas tej doby? Myslím, že ak sa hneváme, je ťažké byť vďačný. Ak sa hneváme,  musíme najprv odpustiť a potom vďačnosť snáď nejak príde. Ja som dieťatko nikdy nestratila, ani nemám vlastné deti, ale keby áno, predstavujem si, že by som sa hnevala na veľa vecí. Je to asi ťažké nehnevať sa, lebo naše pocity nemáme pod kontrolou. Ale keď viem, že musím hnevom prejsť a chcem sa k tomu nejak dopracovať a hľadám cestu.  Hnevali ste sa niekedy aj vy, ako ste našli cestu až k vďačnosti?

p. Ďurinová:
Nikdy som sa nehnevala, keď bola sestra aj Karolínka choré. Ani som sa nikdy nebúrila, že by som chcela poznať odpoveď prečo práve oni. Považujem to za milosť. Mnohí ľudia sa nás pýtali, či som sa už pohádala s Bohom, čo všetko na nás dopustil. Naozaj sme dostali milosť, aspoň za seba hovorím, naozaj som sa nehnevala, naozaj som nekládla otázky, ani žiaden odpor. A nebolo to z únavy alebo z  rezignácie. Bola som pripravená. Život ma pripravil v čase, keď odišla naša mamička do neba, mamička mojej sestry a moja. V tom období som bola tehotná na pred atestačnom školení v Bratislave. Musela som absolvovať osem týždňov pred atestáciou na klinike. Počas tohto obdobia sa zhoršoval jej zdravotný stav. Denne som sa za ňu modlila, denne som prosila Boha za jej uzdravenie, verila som v jej uzdravenie. Úplne slepo som bola presvedčená, že toto chce práve Boh. Keď v jednu nedeľu odišla do neba a prišli sme k  jej posteli, kľakla som si na zem a cítila som sa veľmi pokorená. V tej chvíli som dokázala Bohu len opakovať: „Takto si to chcel Ty“. Nezmohla som sa na nič iné, nedokázala som hľadať odpovede alebo túžiť po odpovediach, len som všetko vlastne začala prijímať. A potom prichádzali rôzne iné aj praktické otázky. Mamička vlastnila očnú ambulanciu a hrozilo, že o ňu prídeme a tak ďalej. Prišiel sled rôznych udalostí, ktoré sme museli za pochodu riešiť a ja som musela ešte byť na klinike, tento čas bol kľúčový. Keď na všetko spätne pozerám, asi to takto malo byť. Myslím si, že nám z neba ešte viac pomáha ako keby bola tu. Mnohokrát cítim, že milosť, že sme dokázali prijať ochorenie mojej sestry a jej odchod a ochorenie Karolínky a jej odchod a že sme to prežili v zdraví a v pokoji je určite aj na jej príhovor. Myslím si, že mnohokrát nám takto pomáha. Mama je mamou či je tam hore, alebo je tu na zemi, bude ňou vždy. Naozaj hnev nikdy neprišiel, ale viem si to predstaviť, musí to byť náročné a je asi prirodzené pýtať sa. Cítila som a naozaj som si hovorila, že v obrovskej bolesti strašne veľa aj dostávame. Až je to také bláznovstvo. Nechcem porovnávať, pretože mnohé je neporovnateľné. Veľa sme stratili, ale aj veľmi veľa dostali a stále dostávame.

MJ:
A čo ste napríklad dostali?

p. Ďurinová:
Čo sme napríklad dostali? Milosť prítomného okamihu. Viac dokážeme žiť prítomnosť, dokážeme lepšie vidieť to, čo je očiam neviditeľné. Asi takto by som to povedala. A mnohé veci nevieme pomenovať a postupne sa odkrývajú. Keď už človek nastúpi, alebo potom vystúpi niekde inde na kopci, má iný výhľad. A dokáže vidieť iné veci ako videl pred tým.

MJ:
Položím vám dve otázky. Čo je to podľa vás vďačnosť a ako ju predávate svojim deťom? Má vôbec zmysel učiť deti vďačnosti? Máte tri deťúrence, troch chlapcov. Keby sa vás opýtali: „Mami, tatino, čo je to vďačnosť? Čo by ste im povedali? Ako by ste im to vysvetlili?

p. Ďurinová:
Asi na nejakom príklade, lebo deti majú rady príklady.

MJ:
Skúste nejaký nájsť.

p. Ďurinová:
Keď sme išli k vám do Plamienka, vysvetľovali sme im: Nie je samozrejmé, ak niekto príde s vami trpieť s nevyliečiteľne chorým dieťatkom. My sme za toto veľmi vďační. Odišli sme z domu bez nich a prijali to. V tom čase sme spolu trávili málo času, dá sa povedať, že sme si doma podávali iba kľučku. Ráno do práce, potom Ďuri išiel pre deti a ja som išla za sestrou, potom som išla za Kajkou, potom sme išli domov, už bol večer a znovu ráno a opäť sme zas odchádzali.  Času na deti a rodinný život bolo naozaj málo. Čiže možno by to mohol byť jeden taký príklad, ktorý by som použila, neviem.

p. Ďurina:
Myslím si, že sme sa toho tiež už trošku dotkli. Je to akoby láska za lásku. Keď nám niekto prejaví lásku alebo ponúkne pomoc, tak aspoň slovom sa poďakujeme. A keď je príležitosť, pomôžeme a ozveme sa aj prakticky. Lebo vďačnosť sa dá preukázať nielen slovom, ale vlastne možno na oplátku tiež aj nejakou pomocou. A potom mi napadlo, že už od malička by sme mali deti viesť k tomu, aby poďakovali za jedlo. Vďačnosť nás učí, že veci okolo nás nie sú samozrejmosťou.

MJ:
Prečo si myslíte, že je vďačnosť v živote dôležitá? A prečo si myslíte, že s deťmi treba o tom hovoriť alebo nejak im to sprostredkovať? K čomu je to vôbec dobré?

p. Ďurinová:
K takému plnohodnotnému životu, k takému skutočnému. Vtedy ako môžete sa pozerať na nejaký čiernobiely obraz, alebo na nejaký v odtieňoch šedej a môžete vidieť ten svet tými farbami hýriaci a to je myslím si že tá neuchopiteľná vďačnosť. Možno ju aj každý inač prežívame a každý ju aj inač vidíme. Tak ako každý vidí iný obraz, ale vlastne vždy je to tá istá vďačnosť, ktorú cítime a nemôžeme ju uchopiť. Naozaj si myslím, že keď chceme, aby deti dokázali žiť prítomnosť, bez vďačnosti to nie je možné.

p. Ďurina:
Ja si myslím, že vďačnosť je aj o tom, že si navzájom vyjadrujeme, že máme určité limity. Sme ľuďmi, ktorí sa vzájomne potrebujú. Ľudia, ktorí nepocítia vďačnosť voči druhým, možno majú pocit, že naozaj si sami vystačia. Akonáhle ale príde ťažká situácia, keď si už nebudú sami stačiť, tak ich to môže práve vďačnosti naučiť. Myslím si, že o tom to je. Uvedomiť si, že jeden druhého potrebujeme.

MJ:
Vtedy, keď ste prišli, nevyspatí, unavení, vlastné deťúrence zostali doma...,  hovorila som si, že vďačnosť pre mňa znamená ukázať niekomu ako je pre mňa dôležitý. Ako je pre mňa jeho bytosť dôležitá. Niekedy je to tak, že odložím všetko ostatné na druhé miesto. Nespali ste, keď Karolínka zomierala, nespali ste ani ten ďalší deň, keď ste nás navštívili. Čo môže byť dôležitejšie v živote ako vlastné deti. V takto ťažkej chvíli, taktiež potrebujú pomoc a podporu. Ale rozhodli ste sa, že nás navštívite. Na krátky čas boli vaše deti na druhom mieste.  Vtedy som cítila, že naozaj o nás stojíte, nebolo to o slovách,  ale neviem, o tom, čo sa dialo medzi nami. Úprimne vám poviem, bolo to pre mňa naozaj veľmi oslovujúce. Koľkokrát seba kladieme na prvé miesto. Je to asi v poriadku, nemôžeme klásť na prvé miesto vždy druhých.  Ale sú chvíle, pretože máme niekoho radi, dokážeme ako „iné dôležité veci“ na chvíľku odložiť na druhé miesto. Vtedy je cítiť život. Sme radi, že niekto nás má rád, stojí o nás, cítime sa živí. Tak nejak som cítila vašu návštevu a takto nejak som premýšľala.

p. Ďurina:
Myslím, keď môžem k tomuto ešte dodať, že asi sme sa o tom aj rozprávali, keď sme išli ku vám. Presne toto sme cítili. Chceli sme vás povzbudiť, lebo sme videli, že práca, ktorú robíte je ťažká. Videli sme, že to sa dá. Ale nedá sa to inak robiť ako srdcom. Zároveň sme nevedeli ani pochopiť, kde beriete silu zvládať takéto ťažké situácie. Viete, my sme pre vás akoby som to povedal, jeden príbeh. Ale vy tých príbehov máte veľa a ku každému príbehu musíte inak pristupovať. Do každého príbehu sa musíte vložiť. Ak sa nevložíte, tak vlastne nedokážete tým pádom pomôcť. Kládli sme si otázku, ako dokážete ísť ďalej. O tom sme sa potom aj rozprávali na stretnutí. Tam musí byť nejaká profesionalita zachovaná a tak ďalej. Cítili sme veľkú vďačnosť a dar. Chceli sme, aby ste vy cítili ako ste boli pre nás dôležití. Doteraz keď si tak premietam všetko čo sme prežili, telefonáty s Karolínkiným oteckom, keď sme vedeli ako to prežívate vy ako on a celé toto a predstavili sme si to akoby to bolo bez vás, tak sme videli jednu čiernu dieru. A niečo čo teda sa nedá a zároveň sme si predstavili, že kedysi to naozaj na Slovensku nebolo k dispozícii. Čiže stal sa taký malý zázrak. Ten zázrak musel niekde vzniknúť. Niekto musel počuť hlas lásky: Chcem žiť to, čo cítim v hĺbke srdca, nielen to, čo vidím okolo. Preto sme aj prišli, aby sme vás povzbudili.

MJ:
Ďakujeme. Žijeme aj my trošku vo virtuálnej realite. Snažíme sa, keď vás doma navštevujeme, z nej unikať. Nedávno som počúvala  podcast, rozhovor s Paulom Coelhom, známym brazílskym spisovateľom, neviem či ho poznáte.

Manželia Ďurinoví:
Áno. 

MJ:
Napísal niekoľko kníh. Dotkol sa aj tejto témy. Hovoril, že ak človek ide za hlasom svojho srdca a robí to, čo mu hlas hovorí, je vitálny. Myslím si, že to platí pre akékoľvek povolanie, pre programátorov, právnikov, politikov, učiteľov, lekárov, kňazov a tak ďalej. Môže byť ťažké vnímať vnútorný hlas a ísť za tým. Veľa ľudí v okolí nám hovorí čo máme robiť, rodičia majú vlastné očakávania od detí, niekedy v zhode s vnútorným hlasom dieťaťa, ale niekedy nie. Aké bude naše spoločenské postavenie a aký budeme mať plat by malo byť druhé kritérium. Najdôležitejšie je, čo chceme robiť. Sila potom príde zvnútra. V Plamienku je nás viac, o záťaž sa delíme, inak by to ani nešlo. A cítime vďačnosť od vás, od rodín ako ste vy. Dodávate nám silu. Nedá sa to slovami veľmi popísať.
Na záver by som mala ešte poslednú otázku pre vás. Za čo ste v živote vďační? Za koho, za  čo? Keby ste mali povedať, čo v živote má pre vás cenu? Kde cítite to, čo sa slovami opísať nedá?

p. Ďurinová:
Vzťahy. Myslím si, že sú na prvom mieste. Som vďačná za vzťahy, ktoré máme. Za vzťah k Bohu, za vzťah manželský, ktorý máme a za naše rodičovské vzťahy a za všetky ostatné ktoré, si nosíme vo svojom srdci. Aj za ľudí, ktorých sme možno už roky a dávno nevideli. Ale čas, ktorý sme spolu prežili bol naozaj intenzívny. Všetky tieto vzťahy sú pre mňa najväčšou vďačnosťou. Za ne som vďačná.

p. Ďurina:
Asi tak. Čítaš mi myšlienky. Poviem to možno inak. Som vďačný za to, že mám vieru, za lásku mojej manželky, za to že máme deti. Keď si to človek uvedomí, čo všetko máme a iní nemajú, tak asi za to všetko. Že máme prácu, ktorá nás baví. Za Plamienok. Možno je to tak, ale asi by som keby sa nestalo a neprežívali by sme to, čo sme prežívali, ak by som Plamienok nepoznal. Nespoznali by sme Plamienok. Takže som za toto vďačný, že som Vás mohol spoznať.

MJ:
Aj my sme veľmi radi, za to, že vás poznám, že nás inšpirujete. Poprosím vás ešte o jednu vetu, odkaz pre ľudí, ktorí nás počúvajú. Možno sú to ľudia neznámi, rôzneho veku, rôznych povolaní. Čo by ste im do života chceli odkázať?

p. Ďurinová:
Prítomný okamih. Držte ho pevne v rukách, nevracajte sa príliš do minulosti ani neuvažujte o budúcnosti, nemajte prehnané obavy. Prítomnosť, nie v zmysle carpe diem, ale skôr v zmysle veľkej vzácnosti. Môžeme ju prežiť veľmi intenzívne s ľuďmi, ktorí sú práve okolo nás. Prítomnosť sa už nikdy nezopakuje a keď máme šancu urobiť dobro, chopme sa jej.

MJ:
Ďakujem.

p. Ďurina:
Mám vždy ťažšiu situáciu, mal by som doplniť to, čo sa povedalo. Ale mňa naozaj napadlo len jedno slovo - prítomnosť. Žite v  prítomnosti. A to si už hovorila. Svätý Augustín povedal: „Milujte sa a robte čo chcete, ale nehrešte.“ V láske zažívajme prítomnosť. Naučte sa poprosiť o prepáčenie a dokážte odpustiť. 

MJ:
Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne. Prajem vám obom do života veľa lásky, radosť z detí a z prítomného okamžiku. Aby ste kráčali spolu a vnútorne rástli. Chvíľami sa podržali, pomáhali si, radovali spolu a možno aj smútili. Aby raz, keď sa budete obzerať späť, aby ste si povedali, stalo to za to. Ďakujem.

Manželia Ďurinoví:
Aj my ďakujeme.
Podcast neziskovej organizácie PLAMIENOK n.o.
9.10.2018 Rozhovory pre všetkých.
O živote a smrti, o radosti a smútku.
Z vďaky deťom a rodinám v Plamienku.

Každý mesiac na www.plamienok.sk