Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti
Vďačnosť nám pomáha žiť život s väčšou harmóniou.

Vďačnosť nám pomáha žiť život s väčšou harmóniou.

Vďačnosť nám pomáha žiť život s väčšou harmóniou.
Prof. Rubén Bild, povolaním psychoterapeut a psychoanalytik je čestným prezidentom a klinickým supervízorom PLAMIENOK n.o. Čo je to vďačnosť? Ako sa prejavuje? Čo je to prejaviť vďačnosť? Dokážeme byť vďační aj v ťažkých časoch? Započúvajte sa do rozhovoru a nechajte sa inšpirovať. 
Otázky kladie MUDr. Mária Jasenková, riaditeľka PLAMIENOK n.o.

PREPIS NAHRÁVKY
MJ: Ďakujem veľmi pekne, že ste prišli. Som rada, že sa dnes môžeme spolu rozprávať. Budeme sa  zaoberať témou, ktorú ste začiatkom roka priniesli do Plamienka práve Vy.  Je to „Vďačnosť v živote“. V Plamienku si vždy na začiatku roka vyberieme tému, nad ktorou počas nasledujúcich mesiacov spolu premýšľame, rozprávame sa o nej a snažíme sa ju aj vnímať v bežných dňoch. Prečo ste na tento rok vybrali tému vďačnosti? Aký bol Váš zámer?
Profesor Bild: Na začiatku by som rád povedal, že som navrhol tému vďačnosť a štedrosť v živote. A myslím si, že by sme mali zmeniť poradie týchto dvoch slov. Pretože na to, aby sme boli vďační, potrebujeme byť najprv štedrí. Štedrosť je dosť zložitá téma. Štedrí sa nenarodíme. Získavame ju postupne a spôsob akým ju získavame je ovplyvnený viacerými faktormi ako napr. detstvom, prostredím, v ktorom sme vyrástli alebo v ktorom sa pohybujeme. Môže byť ovplyvnená aj vzdelaním. Prirodzene, niektorí ľudia majú väčší sklon k štedrosti než iní, to je fakt. Štedrosť nikdy nie je úplne nezištná. Keď sme štedrí, podvedome tým zvyčajne niečo sledujeme. Chceme, aby nám ľudia za štedrosť poďakovali ,aj keď si to vôbec nemusíme uvedomovať.  Môžeme dokonca povedať: „Nie, nie na oplátku nechcem nič. Jednoducho som štedrá osoba.“ Z mojich skúseností je to možno nevedomé rozhodnutie alebo túžba, avšak v kútiku duše dúfame, že keď urobíme niečo štedré ľudia si to všimnú a minimálne nám za to poďakujú.
MJ: Súhlasím, ale nehovoríme o štedrosti vo vzťahu ku konkrétnym ľuďom, ale ako o životnom postoji. Veríte tomu?
Profesor Bild: Áno, ale životný postoj je podľa mňa všeobecný pojem. Čo konkrétne máte na mysli pod pojmom životný postoj?
MJ: Keď dokážeme vnímať a uvedomovať si, že ľudia, ktorých stretávame a veci, ktoré sa nám dejú nie sú náhoda, ale dar.
Profesor Bild: Áno, môže to tak byť, ale nebýva to takto veľmi často.
MJ: Kedy ste začali premýšľať o vďačnosti a štedrosti Vy? Spomínate si na tento moment či obdobie? Čo sa vtedy dialo?
Profesor Bild: Áno. Bolo to keď som sa presťahoval z Argentíny do Veľkej Británie, do Londýna. Prišiel som s trochou peňazí a biednou angličtinou. Cítil som sa stratený ale dôveroval som tak ako Tennessee Williams v jeho hre Električka zvaná túžba. Spoliehal som sa na láskavosť a dobrotu cudzích ľudí. Stretol som veľa ľudí, ktorí mi veľmi pomohli a to aj napriek tomu, že ma dobre nepoznali. Pomohli mi nájsť si ubytovanie a vďaka nim som ukončil psychoterapeutický výcvik. Dokonca aj moja psychoanalytička Anna Freud bola ku mne veľmi štedrá, pretože v tom čase som si nemohol dovoliť zaplatiť jej výcvik. Spravila všetky možné ústupky, aby som mohol byť jej klientom. Štedrosť, ktorú mi preukázala bola veľká. Čo sa týka vďačnosti, je nesmierne dôležité, aby sme ju aj vyjadrili. „Vieš čo, som ti veľmi vďačný.“ Podobne ako s láskou. „Ľúbim ťa. Viem, že ťa ľúbim. Viem, že ma ľúbiš.“ Je dôležité vyjadrovať, čo cítime a čo si myslíme, inak sa o tom druhá osoba nemá šancu dozvedieť. Nikto predsa nevie čítať, čo sa v nás deje.  
MJ: A musí to byť nefalšované a autentické. Inak to bude znieť umelo.
Profesor Bild: Áno, samozrejme.  Okrem vďačnosti a štedrosti je úprimnosť ďalšia rozsiahla téma. Ani 6 hodín by nám nestačilo keby chceme hovoriť o úprimnosti – napr. o úprimnosti k sebe, k druhým, atď...
Všetky tieto pocity a postoje štedrosti, vďačnosti, úprimnosti v mojej mysli neexistujú v čistom slova zmysle. Svojim spôsobom sú nasiaknuté a kontaminované životom. Život je tiež niečo, čo neexistuje v nepoškvrnenom stave. Je takisto poznačený a znečistený mnohými okolnosťami a ťažkosťami, cez ktoré sa musíme naučiť prechádzať. Povedal by som, že je to ako keď máme kúsok kameňa z ktorého vzniká diamant, ale len v prípade, že ho správne a trpezlivo obrusujeme. Podobne je to aj so štedrosťou, vďačnosťou a úprimnosťou.
MJ: Prečo sú také dôležité? Ľudia o tejto téme hovoria už stáročia. Ale prečo sú dôležité pre nás a prečo je užitočné byť vďačný?
Profesor Bild: Potrebujeme mechanizmy prežitia, v opačnom prípade by sme sa pozabíjali. Tak je to aj s vďačnosťou a štedrosťou. Ak by neexistovali, na svete by bolo oveľa viac vojen, hádok a konfrontácii. Hodnoty ako napr. štedrosť a vďačnosť nám pomáhajú žiť život vo väčšej harmónii.
MJ: A pomáhajú nám tiež viac si vychutnávať život.
Profesor Bild: Áno, samozrejme, pretože redukujú rozpory.
MJ: A možno poskytujú priestor na zdieľanie, blízkosť. To, že patríme k nejakej komunite alebo k druhým ľuďom, prináša pocit spokojnosti, radosti a bezpečia. Povedali ste, že na tento svet neprichádzame štedrí či vďační, ale postupne sa ich učíme, alebo prinajmenšom sa snažíme k nim dopracovať. Čo človek potrebuje spraviť, aby bol čo najúprimnejšie vďačný?
Profesor Bild: Môžem hovoriť len z mojich skúseností, pretože nie som sociológ a nikdy som túto oblasť do hĺbky neštudoval. Z mojej osobnej alebo klinickej skúsenosti môžem povedať, že ľudia, ktorí si prechádzajú veľmi zložitými a ťažkými životnými udalosťami, majú dve možnosti: buď sa rozhodnú byť nahnevaní, zatrpknutí a pomstychtiví alebo sa aj napriek ťažkým okolnostiam rozhodnú byť vďační a štedrí.
MJ: Rozhodujeme sa rozumom?
Profesor Bild: Nie. Nechcem veľmi zachádzať do genetiky,  ale ako sa rozhodujeme a čo robíme sa odvíja aj od toho, ako sme geneticky predisponovaní. Niečo je v nás, čo buď máme alebo nemáme. Je to ako s umením. Napríklad každý sa do istej miery môže naučiť ako maľovať, ale maliarom sa nestane každý. Záleží, či  má v sebe umelecký cit a talent pre maľovanie.
MJ: Možno je to niekedy aj tak, že čosi sa stane v našom živote, čo nás prinúti prehodnotiť veci a zmení naše vnútorné smerovanie a stávame sa vďačnejšími. Navštívila som v Plamienku veľa rodín s ťažkými osudmi. Keď som niektoré z týchto rodín stretla po rokoch, bola som hlboko dotknutá ich nefalšovanou láskavosťou a vďačnosťou.
Profesor Bild: Áno, stáva sa to aj mne. Stáva sa, že pomôžeme niekomu a možno o 10-15-20 rokov sa zrazu tento človek objaví v našom živote a pamätá si veci, na ktoré sme medzičasom zabudli. Je to krásny pocit. To, že naša práca či pomoc má hodnotu aj pre druhých prináša zadosťučinenie.
MJ: Ak môžem, rada by som Vám položila osobnú otázku. Za čo ste v živote vďačný Vy?
Profesor Bild: Za všetky okamihy a chvíle, keď som náhodou stretol zaujímavých ľudí, ktorí sa stali mojimi učiteľmi. Nehovorím pritom o učiteľoch v rámci môjho profesionálneho výcviku. Keď som mal 17 rokov, bol som na rómskom tábore, blízko rieky Parana, kde som sa narodil. Stretol som starenku, ktorej som počas búrky pomohol pripevniť stan. Potom sme sa dali do rečí. Bola veľmi vďačná, že som jej pomohol. Chytila ma za ruku, a povedala: „Možno budeš mať ťažký život, ale prejdeš ním, pretože máš silu, aby si to zvládol.“ Za tieto jej slová som veľmi vďačný. Neviem povedať, či mi to vyčítala z dlane alebo nie, ale jej hlas si pamätám dodnes. Túto starenku som už nikdy potom nestretol. Vďačný som aj za mnoho iných ľudí, ktorí prišli do môjho života a pomohli mi vo chvíľach, keď som to najviac potreboval. Boli to prevažne neznámi ľudia, nie rodinní príslušníci ani blízki priatelia. Neznámi ľudia, ktorých stretneš nečakane.
MJ: Dokázali ste byť vďačný aj v ťažkých životných situáciách? Pretože je jednoduché byť vďačný vo chvíľach, keď je všetko v poriadku a život ide tak ako má. Ale akonáhle príde ťažká situácia...
Profesor Bild: Keď máme strach a cítime úzkosť, keď nás zaplní pocit zúfalstva, hnevu a frustrácie je extrémne ťažké byť vďačný. Keď me nahnevaní nemôžeme byť vďační. Vtedy si môžeme položiť otázky: „Na koho som nahnevaný? Na Boha? Na vesmír? Na vládu?“ Nie. Keď chceme prežívať vďačnosť, potrebujeme byť vo vnútornej rovnováhe, pretože vďačnosť nepramení zo zúfalstva a hnevu.
MJ: A na druhej strane, keď zvládneme byť vďační v ťažkých časoch, dodáva nám silu.
Profesor Bild: Áno, ale to je ako cesta k svätosti. A nie je moja cesta.
MJ: Dlhé roky pracujete ako psychoterapeut. Čo by ste povedali o vďačnosti v spojitosti s Vašou prácou?
Profesor Bild: Na začiatku mojej profesionálnej kariéry som často počúval tú istú frázu :  „Som vďačný/á svojim pacientom, pretože sa stali mojimi učiteľmi.“ Táto fráza nebola pre mňa ničím výnimočná, skôr som ju často cítil ako neúprimnú a preto som sa jej dlhý čas snažil vyhýbať. Avšak v priebehu rokov ako sa vnútorne posúvam (už nie som najmladší), začal som spomínať na rôzne momenty s ľuďmi, ktorých som stretol v rôznych krajinách  sveta. Dnes už môžem úprimne povedať, že som sa od nich veľa naučil. Toto poznanie prišlo až po mnohých rokoch. Trvalo dlho, kým som skutočne rozpoznal, že boli mojimi učiteľmi. Dnes cítim, že to nie sú len prázdne slová. Pred 30 rokmi by to nebola pravda.
MJ: Uvedomujú si ľudia, že nie sú vďační? Stalo sa, že prišli za Vami, aby ste im pomohli byť vďační?
Profesor Bild: Nie. Ľudia ku mne neprichádzajú so slovami:  „Pomôžte mi, aby som bol vďačný a štedrý.“ Prídu s klamnou predstavou a povedia: „Prišiel som, pretože chcem byť šťastný. Naučte ma to.“ To sa stáva najčastejšie. Najčastejšie prídu a povedia: „Vytrhnite ma z mojej bolesti.“ Ale ešte nikdy sa mi nestalo, že by niekto prišiel a povedal: „Chcem byť vďačný.“ Dokonca mi nikto nepovedal: „Chcem byť lepším človekom.“ Nie. Ľudia, ktorí prídu, majú vždy konkrétny dôvod: „Trpím, pretože sa stalo toto...“ alebo „Som v depresii, mám úzkosť, som podráždený, atď...“ Ako som povedal, vždy majú konkrétny dôvod/problém a neprichádzajú s problémami filozofického typu. Pretože ak by nemali osobné problémy, ale len filozofické, pravdepodobne by nevyhľadali psychoterapeuta.
MJ: To je pravda. Dokonca ani v médiách nepočujeme veľa o tejto téme. V politike, biznise alebo v školách sa ľudia o vďačnosti a štedrosti veľa nerozprávajú.
Profesor Bild: Veru áno. A aj preto som navrhol, aby bol tento rok pre Plamienok rokom štedrosti a vďačnosti. Štedrosť a vďačnosť môžeme preukazovať v každodenných maličkostiach.
MJ: Ako podľa Vás môžeme dávať najavo štedrosť?
Profesor Bild: V mojej knižnici mám prvé vydanie básni od argentínskeho básnika Juan L. Ortiz. Túto zbierku som dostal od dobrého priateľa pred niekoľkými rokmi s venovaním, ktoré hovorí: „Dávam Ti túto knihu ako prejav štedrosti. Darovanie mi prináša aj bolesť, pretože sa jej musím zrieknuť. Trvalo dlho, kým som sa jej dokázal vzdať a aj keď to nie je pre mňa ľahké, chcem ti ju darovať.“  Môj priateľ hovorí, že darovať a byť štedrý znamená dobrovoľne sa vzdať toho, čo má pre nás cenu aj keď niekde v hĺbke duše cítime, že by sme si dar chceli nechať pre seba. Byť štedrý znamená prekonať sám seba.  
MJ: Je to kus obety.
Profesor Bild: Áno, presne. Pretože koniec koncov, keď si poviem, že chcem byť štedrý k niekomu a preukážem mu to kúpou napr. drahého značkového pera, to nie je prejav štedrosti. Ale ak vlastním pero od mojich 15 rokov a vnímam ho ako poklad a aj napriek tomu si poviem, že ho darujem, to je skutočný prejav štedrosti. Byť štedrý nie je ľahké.  
MJ: Ak správne rozumiem, keď je niekto ku mne štedrý, zároveň cítim, že som pre neho výnimočný?
Profesor Bild: Správne.
MJ: Si pre mňa výnimočný a je to niečo čo je len pre teba a nie pre ostatných.
Profesor Bild: Áno.
MJ: Vyžaduje si to vnútorné úsilie a obetu.
Profesor Bild: Presne tak.
MJ: Teraz mi to dáva zmysel a preto je to také ťažké. Je ťažké obetovať sa vo vnútri, aby sme druhým preukázali štedrosť.
Profesor Bild: Štedrosť je vždy o obete. Obetovať sa nie je pre ľudí čosi prirodzené. Nemusia to byť veľké veci, stačia každodenné maličkosti, ako napríklad to, že sa podelím s jedlom, aj keď som hladný a je to moje obľúbené jedlo. Aj keď za normálnych okolností by som si ho nechal pre seba.
MJ: Váš pohľad na štedrosť a vďačnosť je pre mňa veľmi zaujímavý. Rozmýšľam o našich sponzoroch. Ako by sme im mohli preukázať našu vďačnosť?
Profesor Bild: Nie som odborník, ale pomáhame a podporujeme iných, môžeme to robiť z viacerých dôvodov. Ľudia môžu podporovať Plamienok, pretože pomohol ich dieťaťu a cítia hlbokú vďačnosť. Niekto môže podporovať aj z pocitu viny. Mám veľa peňazí a chcem utíšiť zlé svedomie. Ďalší môžu pomáhať, pretože naozaj veria v pomoc, ktorú poskytuje Plamienok. Sú hrdí, že v ich krajine existuje takáto organizácia a preto sa jej rozhodnú venovať peniaze. Je naozaj veľa rôznych dôvodov. Chceme byť vďační, pretože sme nezisková organizácia a pomoc, ktorú poskytujeme je zadarmo. Bez ľudí, ktorí nám pomáhajú by sme nevedeli pomôcť deťom a rodinám. Sponzorom by sme mali dať vedieť, že ich podpora neslúži len na fungovanie inštitúcie ako takej. Ich podpora slúži deťom a rodinám ktoré trpia. Môžeme povedať, že naši sponzori sa nepriamo podieľajú na zmierňovaní utrpenia v  rodinách. Keď sa na to budú pozerať zo širšej perspektívy a uvidia hlbší zmysel ich pomoci, pocítia vďačnosť k sebe samým. Pretože vďačnosť nevyjadrujeme len k druhým ľuďom. Sme vďační aj k sebe samému, keď vyhráme náš vnútorný boj a niečoho sa zriekneme. To obrusuje aj naše sebectvo a lakomstvo. A prirodzene nás to robí lepšími bytosťami.
MJ: Ďakujem veľmi pekne. Na záver by som Vás chcela poprosiť, mohli by ste ešte povedať pár slov pre tých, ktorí nás práve počúvajú? Odkaz, ktorý vychádza z Vašej osobnej skúsenosti terapeuta. Čo by sme mali zmeniť alebo urobiť, aby sme boli vďačnejší?
Profesor Bild: Momentálne prežívam celkom náročné obdobie, obdobie staroby.
MJ: Ak sa smiem spýtať, koľko máte rokov?
Profesor Bild: Mám 76.
MJ: Wau, gratulujem!
Profesor Bild: Ďakujem. Ako prechádzam touto neznámou a celkom náročnou cestou, začínam si vážiť veci, ktoré som si doteraz nevážil. Nemám na mysli zdravie alebo vzhľad, to nie. Jednoducho ráno, keď vstanem, objavujem nové možnosti. Akonáhle človeku zostáva menej času, začne si vážiť maličkosti. Na záver by som rád povzbudil ľudí k tomu, aby nečakali do staroby, kým si začnú všímať maličkosti. Všetci, deti, adolescenti alebo mládež... objavujte krásy, ktoré nám život ponúka. Nečakajte pokiaľ dosiahnete môj vek, pretože môže byť neskoro.
MJ: Ďakujem ešte raz.
Profesor Bild: Aj ja ďakujem.
Podcast neziskovej organizácie PLAMIENOK n.o.
9.10.2018 Rozhovory pre všetkých.
O živote a smrti, o radosti a smútku.
Z vďaky deťom a rodinám v Plamienku.

Každý mesiac na www.plamienok.sk