Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti
Štedrosť a vďačnosť z pohľadu adolescentov.

Štedrosť a vďačnosť z pohľadu adolescentov.

Štedrosť a vďačnosť z pohľadu adolescentov.
Nikoletu, Alžbetku, Pavlínu, Ľuboša a Nikolasa, mladých ľudí vo veku od 13 do 18 rokov, sme stretli na letnom terapeutickom tábore "Čarovná záhrada" pre deti a mladých po strate blízkeho. Ako po strate blízkej osoby vnímajú štedrosť a vďačnosť v živote? Započúvajte sa do rozhovoru a nechajte sa inšpirovať. 
Rozhovor vedie Mgr. Art. Lucia Kralovičová a MUDr. Mária Jasenková, riaditeľka PLAMIENOK n.o.

PREPIS NAHRÁVKY
LUCIA KRALOVIČOVÁ: Moje meno je Lucia Kraľovičová. Pracujem v Centre smútkovej terapie neziskovej organizácie Plamienok. Na letnom terapeutickom tábore sa spolu s pani doktorkou Máriou Jasenkovou rozprávame s mladými, ktorí stratili blízkeho.
Chceli by sme sa s vami porozprávať, čo si myslíte o tom, čo je to prijímanie a dávanie alebo štedrosť a vďačnosť. Keď sme sa bavili o včelách, akým spôsobom fungujú, že nie čo dávajú tomuto svetu ale niečo aj potrebujú. Každý potrebujeme niečo k svojmu životu. Aby sme tu mohli byť, niečo potrebujeme aj od druhých. A potom tak isto aj niečo dávame. Čo si myslíte, že je štedrosť? Čo to pre Vás znamená? Vo vašich očiach a slobodne.
ĽUBOŠ: Podľa mňa je štedrosť pre každého niečo iné. Každému človeku treba aj kúsok maličkosti, nejakej veci, ktorá ho urobí šťastným. Môže to byť štedrosť... neviem.
NIKOLAS: Čo je to štedrosť? Keď je niekto dobrý. Keď je niekto štedrý, dá aj posledné. Aby pomohol, aby robil ľudí šťastnými a aj jeho to robí šťastným.
PAULA: Pre mňa je štedrosť asi to, keď niekoho poznám alebo on pozná mňa a dajme tomu som smutná. Ten človek si nepovie, že na to nemá teraz náladu alebo je sám smutný, ale zamyslí sa nad tým, čím je schopný mi pomôcť a spraví to. To je asi najväčšia štedrosť, akú pre mňa niekto môže spraviť.
NIKOLETA: Podľa môjho osobného názoru sa štedrosť nedá nejako identifikovať, lebo každý to berie inak. Ja si myslím, že mi stačí, keď mi niekto daruje peknú náladu, úsmev a viem, že na toho človeka sa dá spoľahnúť. Môžem prísť aj o polnoci a pomôže mi. Netreba sa hanbiť, môžem mu povedať čokoľvek a nikdy sa mi nevysmeje. Tu ide práve o to, že ten človek musí byť aj ochotný. Myslím si, že to nemôže byť len z jeho strany, ale musí to byť z oboch strán, lebo potom sa ľudia cítia zle. Ja by som spravila čokoľvek a ten druhý nemá záujem alebo ma len potrebuje práve vtedy, keď on niečo potrebuje. A keď ho ja poprosím len o nejakú maličkosť a nedá to, tak je to také zlé.
ALŽBETKA: Štedrý je ten, kto príde za mnou, keď mi je smutno alebo plačem. Vypočuje ma, pochopí ma a vie mi dať aj tú náladu a všetko. A ja mu to viem zase opätovať naspäť.
LK: Keď by ste mali byť štedrí vy, čo to znamená? Čo robíte, aby ste druhým prejavili štedrosť?
NIKOLETA: Osobne ma asi teraz nič nenapadne, ale pravdaže štedrá budem len k tomu človeku, ktorý to odo mňa chce. Nebudem sa nikomu vnucovať. Niekedy stačí slovo, niekedy stačí byť úprimný. Pretože je to koľko razy viac, ako faloš a ako mi koľko razy ľudia povedali, že ty si ma rozosmiala alebo rozplakala – nie, nerozplakala som ho ja, ale rozplakala ho tá pravda. Tu nejde o to, že by som sa o niečo snažila, ale úprimnosť je u mňa najdôležitejšia.
ĽUBOŠ: Štedrý sa snažím byť vždy, keď to ide. Je to super vec. Urobí ti radosť, keď urobíš radosť niekomu.
NIKOLAS: Viem byť štedrý vtedy, keď to niekto potrebuje. Niekto sa potrebuje rozosmiať, tak ho rozosmejem. Pre každého je štedrosť niečo úplne iné. Niekomu stačí málo a niekomu veľa. A tiež niekto povie že áno, ty si bol štedrý, tak je to dobrý pocit. Ty mu za to poďakuješ, že to nič nebolo. Rado sa stalo.
LK: Kedy si ty štedrá? Ako prejavuješ štedrosť?
ALŽBETKA: Ja to prejavujem tak, že keď človek potrebuje, tak som s ním. Dám mu úsmev, pomôžem mu – aj tým mladším. Vypočujem si ich a som rada, keď majú úsmev na tvári, lebo to je najviac, čo potrebujú.
MÁRIA JASENKOVÁ: Predstavte si, že od niekoho niečo dostanete. Každý si skúste niečo predstaviť, čo by to tak mohlo byť. Kedy poznáte, že ten človek je naozaj štedrý? Lebo to, že dostanete od niekoho niečo, ešte nemusí znamenať, že je štedrý. Podľa čoho to poznáte?
NIKOLETA: Myslím si, že už len tá štedrosť je to, že človek je ochotný mi to dať. Že je so mnou v spoločnosti. Pretože ak by so mnou nebol, asi nemá veľký záujem a tá štedrosť tam nie je. Čo by mi mal dať? Stačí len maličkosť, aby som vedela, že je štedrý. Koľko razy stačí len ten, možno niekto povie, blbý úsmev. Aj to je veľmi veľa, keď máte zlú náladu alebo deň.
PAULA: Ja si myslím, že štedrosť, pokiaľ  sa má týkať nejakých skutočných predmetov, čo niekomu niekto dáva, tak je vtedy, keď mi niekto dá niečo, čo má skutočne rád, k čomu má citový vzťah. Prežilo to s ním nejakú dobu, má to nejakú hlbšiu hodnotu pre neho. A ak je toto niekto ochotný dať mne, tak si to skutočne vážim.
ĽUBOŠ: Pre mňa je pravá štedrosť vtedy, keď mi niekto dá nejakú vec sám od seba. Nič si od neho nepýtam. Je to tá úprimná štedrosť, dá mi niečo sám od seba. Ako povedala aj Paula, že to má rád. A vlastne vtedy, keď to nie je silené, keď je to úprimná štedrosť.
LK: Ako spoznáš, že je človek skutočne štedrý? Ako spoznáš, že to nie je len také že, dám lebo mám veľa? Ale je vyslovene k tebe štedrý.
ALŽBETKA: Ten človek ma musí mať rád, spoznať ma, cítiť lásku ku mne. A keď to necíti, potom to nie je tá pravá štedrosť.
LK: Najštedrejšia osoba vášho života alebo kto ku vám bol najštedrejší?
NIKOLETA: Ja si myslím, že sú to na prvom mieste rodičia. Z toho dôvodu, že sú nám naozaj schopní obetovať všetko. Či už lásku, čas, peniaze ale aj opätovať city. Koľko razy mali tiež zlý deň, ale jednoducho prišli domov, vyobjímali a bolo všetko v pohode. Čiže už len toto podľa mňa stačí. A myslím, že rodičia vždy budú na prvom mieste.
PAULA: Ja si ako najštedrejšieho človeka v mojom živote vybavujem mamu, pretože nech sa mala akokoľvek zle, vždy dávala a dávala viac, ako mala. Bolo to fakt úžasné. A odkedy túto štedrosť nemám, tak som ju veľmi dlho hľadala. A vlastne som ju nevedela nájsť a pocit tohto mi veľmi chýbal, až do doby, kým som spoznala môjho terajšieho priateľa, ktorý mi všetko dáva. A vlastne napojil tú niť, ktorá bola stratená a pretrhnutá. Teraz sa znova cítim konečne lepšie, lebo tá štedrosť v mojom živote nejak existuje.
ĽUBOŠ: Neviem vybrať nejakú najštedrejšiu osobu, ale je to pre mňa asi rodina. Ľudia, čo mi niečo dajú a urobí ma to šťastným a rovnako ja im to viem dať naspäť.
NIKOLAS: Pre mňa je to tiež určite rodina, no hlavne rodičia. Obetujú mi čas, aj keď ho niekedy nemajú nejako veľa, ale určite sa nám venujú a snažia sa. A potom medzi tie najštedrejšie osoby patrí aj môj najlepší kamarát. Tiež sme sa zblížili, boli sme podpora jeden druhému a dávali sme si navzájom veci. Ja som nemal to, on nemal to a tak sme si to navzájom dali.
ALŽBETKA: Pre mňa je to moja mamina, lebo keby nie je jej, tak by som tu nebola. Bola pri mne, keď som to potrebovala, aj keď to bolo ťažké a ja jej úprimne veľmi pekne ďakujem.
LK: Ty si teraz poďakovala mamine. Rodičia nás učia, keď sme malí za všetko poďakovať. Keď niečo dostaneš, poďakuj pekne.
LK: Čo je to vďačnosť? Cítiť vďačnosť, byť vďačný. Čo to pre Vás znamená?
NIKOLETA: Ja som donedávna vďačnosť vnímala ako zaviazanosť. Napríklad niekto mi niečo dal alebo pre mňa niečo spravil a ja som mu to v tom momente nedokázala nejako oplatiť. A teraz sa ten človek cíti zaviazaný, že „ty si mi pomohol teraz - nie že musím, ale chcela by som ti aj ja“. A koľko razy tá možnosť ani príležitosť nie je a človek sa cíti zaviazaný. Ale zase taká úprimná vďačnosť – pocítila som ju nedávno až pri pár ľuďoch, ktorí mi dali rady alebo ma vypočuli a naozaj som mala pocit, že nebolo za tým také nevypovedané, že to musíš opätovať. Také, že „spravil som to len kvôli tebe, pretože si to ty.“
PAULA: Pre mňa je vďačnosť niečo asi porovnateľné s láskou. Premýšľam, ako to popísať. Je to úplne neopísateľný pocit, ktorý ma veľmi zväčšuje do priestoru a myslím, že keď človek cíti vďačnosť za to, že mu niekto nejako pomohol alebo že bol s ním, tak to obidvaja tak silne cítia. Nie je to potrebné nejako popisovať. Proste to tam je a ten vzťah medzi tými ľuďmi to posilňuje. Zväzuje ich stále viac a viac k sebe, zbližuje ich. Je to jedna z najkrajších emócií, aké mám možnosť cítiť.
NIKOLAS: Vďačnosť cíti človek, keď je niekto naozaj vďačný za niečo. Napríklad mne, tak to človek pozná. Keď človek dá vďačnosť úprimne najavo. A nemusí to byť len človek. Pes to môže  byť tiež, aj na ňom vidieť, keď je vďačný.
ĽUBOŠ: Vďačnosť je v nás. Odmalička nás rodičia učili, že máme pekne poďakovať. Aj vtedy je vďačnosť, keď nám niekto spraví radosť. Sme mu za to vďační.
ALŽBETKA: Vďačnosť sa prejavuje, aj keď je človek slušný. Keď človek nie je slušný a nepoďakuje sa, ľudia si o ňom myslia, že ten človek sa nevie chovať. Takže ja som za všetko vďačná.
MJ: Keby ste mali niekomu prejaviť vďačnosť, čo by ste urobili?
NIKOLETA: Ja osobne si neviem predstaviť ako prejaviť vďačnosť. Vďačnosť mi príde taká spontánna. Nie je to ako nejaký scenár, že to pôjde takto a bodka. Podľa mňa jednak tí ľudia to vycítia, keď sú vďačný. Pre mňa nie je ťažké prejaviť vďačnosť, ale človek ju musí zo mňa vycítiť. Neviem si predstaviť, že by som spravila nejaký čin. Niekedy mi na tú vďačnosť príde slovo „ďakujem“ veľmi maličké.
PAULA: Keby že sa snažím niekomu prejaviť vďačnosť, tak rozhodne pozerám tomu človeku do očí. Je to také to keď sa človeku smejú oči. A neviem si predstaviť niečo viac ako objatie a to, že to ten človek vidí. Že v tých očiach to je.
NIKOLAS: Keď chcem prejaviť vďačnosť, tak urobím to, čo dokážem. Keď chcem byť vďačný, poďakujem, pozriem mu do očí a už je to na ňom, ako to on cíti.
 
ĽUBOŠ: Pre mňa je vďačnosť vyjadrenie úprimnosti. A tiež stačí niekedy aj slovo ďakujem, no niekedy je to málo. Niekedy to treba oplatiť naspäť a možno aj za určitý čas. Nemusí to byť teraz hneď. Ide o to, aby bol človek úprimný k tomu druhému. Tiež sa vedel pozrieť do očí, že to myslí vážne.
LK: Za čo ste vďační? Za čo cítite vďačnosť tu a teraz?
PAULA: Cítim vďačnosť za to, že som v živote stretla ľudí, ktorí mi pomohli vyrásť. A cítim vďačnosť za to, že už nie som to malé stratené dievčatko. Tí ľudia mali silu ukázať mi to moje „ja“ a pomôcť mi ho nájsť, aby som mohla byť to, čo som teraz a byť spokojná tak, ako som. Pretože som konečne v živote spokojná. A za to cítim najväčšiu vďačnosť. A nejdem povedať, kto všetko v tom mal ruky a kto čo spravil. Bola to súčasť všetkých.
NIKOLAS: Cítim vďačnosť úplne za všetko. Že tu som. Všetkým ľuďom, ktorí ma majú radi a ktorých ja môžem mať rád. A aj tých, ktorých nemám rád. Som vďačný aj za chyby, ktoré som urobil, lebo tie ma naučili. Proste za všetko, že tu som teraz.
ĽUBOŠ: Nikolas mi to ukradol. Ale tiež som vďačný za to, že som tu a že sú okolo mňa ľudia, ktorí tam sú a niekedy ma podržia. Stoja pri mne. A tiež chyby učia. Môžeš byť vďačný aj za chyby, lebo to ťa posunie dopredu a naučí ťa, aby si zas do toho istého nestúpil, aby si sa tomu aj vyhol. Takže vďační môžeme byť za všetko.
ALŽBETKA: Tak ja som vďačná aj kvôli tomu, čo sa stalo. Keby že sa to nestane, nie som tam, kde som. Nestretla by som nových ľudí. Proste som vďačná za všetko.
NIKOLETA: Myslím, že každá sekunda môjho života bola niečím zaujímavá a špecifická. Ďakovať sa dá naozaj za mnohé veci, to by sme tu boli asi do nekonečna. Ale v prvom rade som vďačná svojej rodine a ľuďom, ktorí mi pomáhali sa prebíjať životom, ukázali mi kto som. Ďakujem hlavne ľuďom, ktorí mi hoci možno niekedy vynadali, no ukázali mi, kde robím chybu. Pomohli mi nájsť zmysel života a pomaly ma učia, čo znamená byť šťastná.
LK: Ja som vďačná za vás, že ste tu.
MJ: Neviem, či viete, možno cítite, že je vo vás kus múdrosti. Je vo vás kus života, vo všetkých ako tu ste. Ale aj kus bolesti. A to, čo ja vo vás vidím, je snaha alebo sila a ako keby otvorenosť a úprimnosť ísť ďalej. Úplne úprimne, bez masiek a bez póz, a so silou vnútri napriek tomu, že je to ťažké. Že ste to proste nevzdali. A to je inšpirujúce. Zároveň cítim, že nám v Plamienku veríte. Prišli ste. Vy ste už starší, ale sú tu aj malé deti a fungujete s nimi v pohode, dokážete ich podporiť, nájdete si ten svoj priestor. A je to veľmi inšpirujúce. Koľko krát hovoria dospelí, že učia deti. A myslím si, že to je často krát aj naopak. Taká tá múdrosť a úprimnosť, že ju máte, vás bude v živote viezť. A ja vám to moc zo srdca želám. Ďakujem.
LK: Ďakujeme.
Podcast neziskovej organizácie PLAMIENOK n.o.
9.10.2018 Rozhovory pre všetkých.
O živote a smrti, o radosti a smútku.
Z vďaky deťom a rodinám v Plamienku.

Každý mesiac na www.plamienok.sk