Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti
O pomoci neradi uvažujeme. Skúsme to.

O pomoci neradi uvažujeme. Skúsme to.

O pomoci neradi uvažujeme. Skúsme to.
Pani Katarína Kvasnicová, mama dvojičiek Hanky a Ondrejka, prijala v živote pomoc domáceho paliatívneho tímu Plamienka a neskôr Centra smútkovej terapie, keď si s manželom nevedeli pomôcť sami. Ako prijímame v živote pomoc? Ako sa rozhodujeme? Riskujeme? Čo dostávame a čo dávame?
Otázky kladie Mária Jasenková, riaditeľka PLAMIENOK n.o.

PREPIS NAHRÁVKY

MJ: Moje meno je Mária Jasenková a predo mnou sedí pani Katka Kvasnicová. Dobrý deň.

Katka Kvasnicová: Dobrý deň.

MJ: Katka je mamina dvojičiek Hanky a Ondrejka. Ďakujem veľmi pekne za dnešné stretnutie, ďakujem za Vašu dôveru, ďakujem za Vašu odvahu podeliť sa o kúsok z vášho vnútorného sveta a verím, že to bude obohacujúce nie len pre nás dve, ale pre všetkých, ktorí nás počúvajú.
Stretli sme sa krátko po tom, čo Ondrejkovi diagnostikovali závažnú metabolickú chorobu. Porozprávali sme sa, ponúkli sme vám pomoc domáceho paliatívneho tímu Plamienka a vy ste spolu s manželom túto pomoc prijali. Po tom, čo Ondrejko odišiel z tohto sveta, sme hovorili o psychologickej pomoci nášho Centra smútkovej terapie a aj túto pomoc ste prijali. Po každom stretnutí s Vami a s Vaším manželom, vždy keď som prišla domov, som niekde cítila, že ste sa ma dotkli. Nejak vo mne doznievali naše spoločné stretnutia. Premýšľala som nad mnohými vecami a uvedomila som si, že pre mňa, a asi aj pre iných, je ťažké prijať pomoc. Že je to pre mňa nekomfortné, v niečom nepríjemné. Radšej pomoc ponúkam. Potom, keď som sa porozhliadla po okolí, znovu som si uvedomila, že mnohí z nás pomoc potrebujú, ale nechcú ju, nedokážu, nemôžu ju prijať... V spoločnosti sa dnes vyzdvihuje sila, samostatnosť, úspech. Ale o našej zraniteľnosti, o našej schopnosti alebo možno umení prijímať pomoc sa hovorí len veľmi málo. Pri čom si myslím, že je to podstatná časť nášho života. Preto by som chcela, aby sme sa pri dnešnom rozhovore dotkli práve tejto témy, lebo ste v nej moja veľká učiteľka.

MJ:
Každý z nás prežijeme obdobie v živote, kedy potrebujeme pomoc. Ako to bolo vo Vašom prípade?

KK:
Keď sa pozriem spätne, na obdobie „pred“, keď sme ešte nemali deti a boli sme s manželom len sami dvaja, mala som aj ja problém vedieť prijať pomoc. Myslím, že tiež som bola ten človek, ktorý pomoc radšej ponúkol. Naše deti nám veľmi zmenili život. Stále to tvrdím, že ony sú veľké osobnosti pre mňa. Už v brušku som cítila, že sú veľké osobnosti. Veľa sme si spolu preskákali. Aj moje tehotenstvo bolo komplikované a ony to so mnou všetko zvládali. Takže v podstate vtedy som začala prijímať pomoc aj od lekárov, aby som ochránila deti. Zistila som, že veľa ľudí mi chcelo pomôcť. Mám pocit, že, ako ste spomenuli, hoci sa v spoločnosti orientujeme na výkon a na úspech, ľudia chcú pomáhať. Mám to tak niekde vo vnútri, možno aj z bývalých zamestnaní, že ľudia chcú pomáhať. My sme vlastne len boli, len sme existovali a ľudia k nám prichádzali sami. Aj pomoc prichádzala. Myslím, že potom je to už len o tom, či je človek otvorený ju prijať, alebo ju bude odmietať. Ale pre mňa to bolo vtedy také prirodzené ju prijať. Ani mi nenapadlo, že by som niečo odmietla. Cítim sa doteraz veľmi zaviazaná ľuďom. No verím, že aj ja som im možno niekedy pomohla, aj keď nikdy som nepomáhala tak, že by som niečo čakala naspäť.

MJ:
Pamätáte si na nejaký okamih, kedy ste si začali uvedomovať, že bez pomoci sa nezaobídete?

KK:
Presne si pamätám, kedy to bolo. Bolo to na oddelení neonatológie, na klinike na Kramároch. Keď nám oznámili, že naše dieťatko sa dožije dva až tri roky. Vy ste tam sedeli sebaistá, úplne pokojná a vtedy som vedela, že bez vašej pomoci to nezvládneme. Určite, pretože Ondrejko mal tak závažné ochorenie. Aj keď samozrejme sa ma snažili naučiť v nemocnici čo najviac, ale vtedy... Vy ste boli pre mňa vlastne cudzia osoba v tom momente, ale cítila som z vás niečo také, že spolu to dáme. Vtedy som vedela, že bez vás by sme to nezvládli.

MJ:
My sme vám potom vlastne ponúkli pomoc v zmysle, že sme povedali: „Tak zoberte si Ondrejka domov“.

KK:
Hej.

MJ:
Takéto rozhodnutie nie je asi jednoduché. Sama som ho nikdy nerobila, ale keď si to skúsim predstaviť, nebolo by to pre mňa ľahké. Nakoniec ste sa rozhodli zobrať Ondrejka domov. Ako k tomu rozhodnutiu z vašej strany prišlo?

KK:
Ondrejko, keď sa narodil, bol necelé tri mesiace v nemocnici. My sme ako keby čakali stále na to, kedy ho už pustia. Lenže mal veľmi veľa vyšetrení. Keď ho po tých troch mesiacoch prepúšťali, mal toho za sebou veľmi veľa a jeho prepúšťacia správa mala 16 strán. Pre mňa to bolo veľmi bolestivé, že som ho nemala doma. Lebo doma ho čakala Hanka a aj nás čakala Hanka, keď sme boli pri Ondrejkovi. Takže to rozhodnutie bolo pre mňa také prirodzené. Proste bol to náš syn, Hankina dvojička, jej braček a proste chceli sme, aby sme boli všetci štyria spolu doma.

MJ:
Mali ste nejaké obavy, keď ste odchádzali z nemocnice?

KK:
Viete čo, poviem Vám úplne otvorene, že som nevedela, čo ma čaká. Ale vedela som, že to nejako dáme. Nevedela som, do čoho idem. Na to sa, podľa mňa, nedá pripraviť. Ale vnútorná túžba, chcenie a to, ako sme milovali Ondrejka... v podstate nijaké prekážky som v hlave nemala. Vedela som, že proste toto je to správne.

MJ:
Pomoc prijímame vtedy, keď sme zraniteľní, keď si nevieme pomôcť sami a dopredu nevieme, čo nám ľudia dajú. Či vôbec to, čo dostaneme, nám pomôže. To je taká neznáma. Preto si myslím, že sa mnohí aj bojíme pomoc prijať, lebo nemáme pod kontrolou, čo sa bude diať. Dostali ste, čo ste potrebovali? Alebo čo ste dostali?

KK:
Dostali sme podľa mňa viac, ako sme potrebovali. Myslím, že na začiatku sme nemali žiadne očakávania. Proste sme vedeli, že náš cieľ bolo mať Ondrejka doma. Chceli sme byť ako rodina doma, spolu. Dostali sme toho veľmi veľa. A je pravda, že sme boli zraniteľní. To je pravda. To ste vystihli veľmi. Boli sme zraniteľní, nevedeli sme „čo“, nevedeli sme „ako“, ale prišla od vás pomoc. A nie len tá fyzická, že ste prišli k nám, že ste Ondrejka popočúvali, že ste mu zmerali saturácie, ale to, že ste nás vypočuli, to že som sa vždy cítila o niečo silnejšia, keď ste odchádzali. To, že ste mi ukázali ako ho môžem masírovať, aby sa mu lepšie dýchalo. To, že sme si povedali, že možno mu vyrobíme spolu nejaký kolotoč – to sme sa dohodli s lekármi... To nebola štandardná pomoc od lekárov. To bol veľký nadštandard pre mňa. A vždy to bolo také príjemné, vždy som sa tešila. Neviem to ani iným slovom opísať. Bolo to veľmi príjemné. Boli sme tu, bola tu Hanka, Ondrejko, vy... ja som sa vždy na stretnutia veľmi tešila.

MJ:
Čo vám pomáhalo sa sústrediť na prítomnosť? Opravte ma, ak sa mýlim, no keď ideme na nejakú cestu a nevieme kadiaľ cesta povedie, rozmýšľame čo bude. Sme akoby viac budúcnosti. A umenie je žiť prítomnosť. Čo vám pomáhalo neunikať do obáv o budúcnosti, ale byť s ním, alebo s obidvoma deťmi, v prítomnosti?

KK:
Už len to, že som mohla byť matka, že som mohla porodiť tieto detičky. Myslím si, že oni ma to naučili – vychutnávať si prítomný okamih. Že som si ich tu položila na gauč obidvoch, alebo to, že spali v postieľke... to bol ten moment. Vtedy som sa cítila taká šťastná. Možno aj to, že ma vyľakalo, keď mi povedali, že sa Ondrejko dožije maximálne troch rokov. Vtedy som povedala, že spravím pre neho maximum. A môj manžel to isté – že spravíme pre neho maximum. A Hanka tiež bola úžasná, keď bol Ondrejko doma. Boli veľmi prepojení. Aj to možno, že som mala také otvorené srdce, že som akoby pozerala nie za roh, ale na to, čo mám dnes. To, že ich tu mám. To s čím môžem dnes robiť a pracovať.

MJ:
Mňa ste naučili riskovať. Lebo keď prijímame pomoc, tak vlastne riskujeme. Nikdy nevieme, ako to bude. Otvárame svoje najhlbšie vnútro. Zažívame s niekým chvíle, kde vlastne ani sami nevieme, čo máme od seba čakať, ako to sami so sebou zvládneme. Riskovali ste?

KK:
To je pre mňa taký paradox, lebo ja som bola vždy taký strachopud. To ma zarazilo, keď som Vás začula povedať slovo „riskovať“. Neviem, či to tak nazvať, že sme riskovali. Nemyslím, že sme riskovali. Podľa mňa sme len žili to, čo sme cítili. Možno, že z pohľadu niekoho iného to bolo riskantné mať Ondrejka doma. Vyžadoval naozaj veľa špeciálnej pomoci a opatery a zároveň tu bola Hanka, čiže boli dvaja ale nemyslím si, že sme riskovali. Podľa mňa sme žili to najlepšie, čo sme mohli.

MJ:
A keď sa na to pozeráte spätne?

KK:
Boli sme mesiac spolu doma štyria. A potom, keď nám Ondrejko odchádzal, sme boli tiež štyria a to sú pre mňa nezabudnuteľné momenty. A žijem z toho doteraz. Išli sme na okraj našich síl, aj s mužom. Išli sme na maximum. Možno toto bol taký risk.

MJ:
Ešte ste ma naučili jednej veci a to že si myslím, že ste verili sebe a manželovi a Ondrejkovi a Hanke, že to spolu dáte. A verili ste aj nám, že vám pomôžeme.

KK:
Myslím si, že som dôverčivý človek. Ja stále verím v dobro ľudí. Klišé, že na Slovensku nie sú dobrí ľudia, vôbec tomu neverím. Ja si myslím, že na Slovensku sú úžasní ľudia. Naučila som sa aj dôverovať. Dôverčivá si myslím, že som bola už pred tým, než sa narodili deti. Lebo naozaj ľudia sú dobrí a pomáhajú. Svojím deťom som dôverovala už od tehotenstva. Veľa sme preskákali, takže sme si verili navzájom. Môjmu mužovi verím. To je tak. Ten ma ešte v štichu nenechal.

MJ:
Myslím si, že ľudia nie sú zlí. A keď to s nimi nie je ľahké, tak väčšinou je to preto, že trpia a nevedia inak. Platí to aj pre nás, keď to s nami nie je ľahké, keď to sami so sebou nemáme ľahké alebo iní, keď to s nami nemajú ľahké – väčšinou preto, že trpíme a nevieme inak.

KK:
To je pravda.

MJ:
A aby sme prijali pomoc, tak to je jediná možnosť, ako sa k životu postaviť: veriť v seba a v iných a v život. Ale nakoniec to má celé zmysel.

KK:
Má to určite zmysel ju prijať, podľa mňa. Otvorí vám aj nové cesty, o ktorých ste ani nesnívali. Prídu nové obzory, nových ľudí vám to prinesie do života.

MJ:
Priniesla vám nových ľudí do života?

KK:
Hej. Prinieslo mi to.Podľa mňa aj tým, že som prijala pomoc, tak som si aj očistila veľa vzťahov, paradoxne.

MJ:
Čo to znamená?

KK:
Niektorí ľudia mi ponúkali pomoc, ale cítila som to tak, že nemám silu ju prijať.

MJ:
Hnevali sa potom?

KK:
Tak som si povedala, že ak sa budú hnevať, tak je naozaj čas sa rozlúčiť. A aj sme sa rozlúčili. Nemala som silu prijať úplne každú pomoc. Ako sme to prijímali, tak sa nám diali krásne veci potom.

MJ:
spomeniete aspoň jednu? Prezradíte ľuďom, ktorí nás počúvajú aspoň jednu?

KK:
Napríklad sme boli nedávno na stretnutí klubu rodín, ktoré ste vy založili a myslím, že sme tam stretli veľmi silných ľudí, s ktorými som bola možno 15 minút, ale zanechali vo mne veľký pocit spolupatričnosti a zadosťučinenia. Mám pocit, že mi je dobre teraz s takými ľuďmi. Že chcem byť v ich spoločnosti. Nikdy som si ani nepredstavovala, že sa dostanem do Plamienka a budem zdieľať niečo s takýmito rodičmi. Ale odžili si a sú to veľmi silní ľudia a tým, že sme prijali pomoc sme sa dostali na príklad aj sem.

MJ:
Že prišli do života ľudia, ktorí vám dávajú

KK:
Áno. Veľa. Ktorí nás učia, od ktorých sa my môžeme učiť. Myslím, že aj my s manželom, že radi dávame, radi pomáhame, ale teraz je to také akoby rovnocenné s takýmito ľuďmi a je nám s nimi dobre.

MJ:
Keď pomáhame, tak je to o nejakom hlbokom stretnutí dvoch ľudí, ktorí medzi sebou si dávajú najavo, že jeden o druhého stoja. Že ja stojím o vás, lebo cítim, že vám v niečom môžem pomôcť a vy stojíte o mňa, lebo tú pomoc prijímate. A to stačí. Potom možno s inými ľuďmi to máme naopak. S niektorými v jednej oblasti viacej dávame a s inými v inej oblasti viacej prijímame. A myslím, že to, že som od niekoho viacej dostala ako možno dala (aj keď je to relatívne lebo v konečnom dôsledku ide o kontakt, nemeria sa to nejakou praktickou pomocou, alebo časom, alebo,...) tak zas s inými ľuďmi to mám inak.

KK:
Je to ako keby vám niekto povedal, že záleží mi na tebe. Som tu pre teba. Má to zmysel. Aj dievčatá, čo mi strážievali Hanku. To bola veľká pomoc pre mňa. Aj pre nás. Lebo vlastne keby ony nechodili ku nám a k Hanke, tak ja nemôžem byť s Ondrejkom. A bolo to od dievčat, ktoré pracovali, majú svoje deti a rodiny a uvoľnili sa na to doobedie a išli ju kočíkovať. Ani mi to nikdy nenapadlo, že by sa mi takéto dialo. Na začiatku bolo také... možno malá pochybnosť že „ako to“ ale už hovorím teraz, že vždy niečo vymyslím.

MJ:
Zmenil sa váš pohľad na to, čo znamená v živote prijímať pomoc po tejto skúsenosti?

KK:
Myslím si, že sa zmenil. Podľa mňa som sa naučila robiť tak, ako cítim. A aj tú pomoc prijímať od ľudí, kde to tak cítim. A myslím si, že mňa to zmenilo o 180 stupňov. Ja keď si predstavím seba, obraz seba na vysokej škole, tak som bola také ustráchané dievčatko, zo všetkého som mala strach. Ja som mala dokonca strach, keď ma môj muž požiadal o ruku, ja som si nevedela predstaviť, čo ma čaká. Keď si predstavím, že sme sa skoro ani nezobrali, lebo ja som mala tie strachy a keď teraz vidím seba, myslím si, že ma naozaj vyformoval môj muž, Hanka a Ondrej. Tak teraz mám pocit, že naozaj mám takú väčšiu sebadôveru.

MJ:
Bojíte sa menej žiť.

KK:
Presne. Bojím sa menej žiť. A naozaj žijem prítomný okamih. Vtedy som myslela na to, čo bude potom, čo bude o rok, čo bude o dva, čo bude o päť. A naozaj som si nepredstavovala to, že mi odíde dieťatko. Takže aj boli zbytočné možno tie strachy, lebo mi to život úplne inak zariadil. Takže to sú také veľké rozdiely, si myslím. Myslím teraz viac na to, čo bude o hodinu, ale nie na to, čo bude o týždeň. Aj to tak vnímam, že keď teraz stretávam ľudí a sa ma spýtajú, že čo plánujete, čo bude, tak im hovoríme, že my neplánujeme nič. A vnímam to, že zostávajú aj takí zarazení. Že nevedia to, že ako to že si nič neplánujeme, že veď „tak čo, idete stavať dom, alebo idete sa niekde presťahovať?“ Jednoducho neplánujeme. Uvidíme čo bude.

MJ:
Ako sa cítite, keď prijímate pomoc?

KK:
Vidíte, to je možno to správne, že cítim sa už pri tom dobre. Cítim sa pri tom tak pokojne. Viem, že to možno robí niekto, lebo chce. A nehľadám v tom už ani žiadne bočné úmysly, že to budem musieť vrátiť, alebo tak. Mám pocit, že ľudia pomáhajú preto, lebo to naozaj chcú a ja som sa to tak naučila vnímať.

MJ:
Prečítam Vám 4 verše. Včera som trošku sedela na internete. Moja záľuba je poézia. Tak som našla na internete jednu báseň jednej americkej autorky a to, čo teraz hovoríte, ona vyjadrila veršami. Tak mi dovoľte len 4 verše prečítať. Báseň je o prijímaní.

Dostať môže byť tým najväčším darom.
Nič neoddelí dávanie a prijímanie.
Keď mi dávaš, ja ti dávam moje prijatie.
Keď ho prijmeš, cítim, že som dostal.

To je podľa mňa presne to, čo hovoríte. Keď človek prijíma a je rád, že prijíma a dovolí si to a vníma, že prijímanie a dávanie sú vlastne tá istá vec, tak potom sa dvaja ľudia stretnú, napoja sa jeden na druhého a každý z nich dáva a každý z nich prijíma. A o tom je skutočné dávanie a prijímanie.
Keď som bola mladšia, možno ešte pred pár rokmi, tak som to oddeľovala. Som si hovorila, že jeden dáva a druhý prijíma. A možno dávanie má väčšiu cenu ako to prijímanie. Ale nie je to tak. Prijímanie je rovnako cenné ako dávanie a robíme dobro tomu, kto dáva. Pretože ho prijímame. A to som cítila, keď som Vás stretávala. Že ak si dovolíte prijať a potom môže dôjsť k tomu hlbokému zmysluplnému stretnutiu dvoch ľudí alebo ľudí a organizácie, život Vám podľa mňa bude priať. Verím tomu.

KK:
Hej. Vnímam to aj ja tak, že dávanie je vlastne prijímanie a opačne. To, že prijímam, asi dávam nejaký pocit, niečo, tej druhej strane. A vtedy sa dostaneme možno na takú spoločnú vlnu.

MJ:
Čo by ste odkázali rodinám, ktoré zvažujú zobrať si deti domov? Možno podobne, ako ste si vy vzali Ondrejka. Čo by ste odkázali mamine, ktorá je doma a zvažuje prijať pomoc, lebo sa cíti vyčerpaná, lebo často sú nemocnici?

KK:
Mamine alebo aj rodičom by som odkázala, nech si to dovolia. Nech si dovolia sami sebe si odpočinúť. Nie je to zlyhanie. Keď si dovolia prijať pomoc, budú môcť aj oni načerpať energiu, aby zase o to viac dávali svojmu dieťaťu. Čiže je to podľa mňa taký akoby kolobeh. Mne veľmi pomáhalo dať na svoju intuíciu a robiť to, čo cítim. Na chvíľku vypnúť mozog nech nerozpráva, ale robiť to srdcom a otvoriť ho. A to mi veľmi pomohlo. Mne to prinášalo pocit oslobodenia, takého pokoja. A preto si myslím, že nech mamina na chvíľu zabudne to, čo je v hlave, otvorí srdce a dieťa jej to bude podľa mňa vracať. Zároveň nech sa nebojí prijať pomoc od odborníkov, či už možno od vás alebo ak si nie je istá, sú dostupné služby psychológov, psychoterapeutov a podľa mňa to nie je žiadna hanba. Je to skôr obdivuhodné a znamená to veľkú silu toho človeka a to, že to nevzdáva. Že chce. Takže otvoriť srdce a nechať sa unášať.

MJ:
Ďakujem vám pekne.

KK:
Ďakujem aj ja veľmi pekne.
Podcast neziskovej organizácie PLAMIENOK n.o.
23.11.2018 Rozhovory pre všetkých.
O živote a smrti, o radosti a smútku.
Z vďaky deťom a rodinám v Plamienku.

Každý mesiac na www.plamienok.sk