Nathanovi po strate tatina pomohla terapeutická skupina detí v Plamienku nájsť si v škole kamarátov

Účasť v terapeutickej skupine pre deti po strate blízkeho je bezplatná. Podporte nás prosím, aby sme mohli pomáhať dlhodobo. Ďakujeme.

MF: Dobrý deň. Ja sa volám Marcela Fuknová. Vítam vás pri podcaste Plamienka. Dnes bude podcast o príbehu Nathana. Nathan je sedemročný chlapček, ktorý stratil tatina a chodil ku nám do Plamienka do terapeutických skupín detí. A ja dnes u nás vítam jeho mamu, Vladimíru. Dobrý deň prajem.

VŠ:  Dobrý deň.

MF: A opýtala by som sa možno, ako ste sa vlastne Vy o Plamienku dozvedeli? V akej životnej situácii to bolo? Čo sa stalo?

VŠ: No, vlastne to bolo tak tesne po smrti Nathanovho tatina. Mne to tak nečakane vyskočilo na internete. Dovtedy som o Plamienku nepočula. Akože niekedy som zachytila logo Plamienku, ale nikdy som sa o to nezaujímala, čím sa zaoberajú, čo robia. Niekedy som zachytila nejakú reklamu alebo nejakú upútavku. A zrovna v tej situácii mi to nečakane vlastne udrelo do očí. Len vtedy som to ešte len tak akože, prečítala som si, že pomáhajú deťom po strate blízkeho, ale vtedy bolo to také čerstvé po smrti, takže vôbec som to akože nemala pocit, že to budeme potrebovať. A vlastne tatino Nathankovi zomrel v máji. To leto som sama so sebou mala čo robiť, aby som ten smútok nejak prekonala aj všetky okolo starosti a vybavovania. No a s Nathankom sme samozrejme smútili spolu. Aj spával so mnou. Videla som, že každý večer si potrebuje poplakať, ale stále to bolo také, že som si myslela, že musí takýmto obdobím prejsť, že smútime všetci. No a potom, ako v septembri nastúpil do školy, on bol vtedy vlastne prváčik, tak som videla, že on sa stráni detí, nemal kamarátov v škole, mal problémy chodiť do tej školy. Pritom on dovtedy bol spoločenský, mal rád deti, hrával sa s deťmi. Tak vtedy som si tak akože povedala, že asi to nie je úplne v poriadku, asi to nezvládneme sami a spomenula som si na to, ako mi to vlastne na tom internete vyskočilo, tak som si to dohľadala na internete. Prečítala som si pár článkov o tom. A vlastne telefonický kontakt som si tam našla a zavolala som do Plamienka a teda povedala som, že čo ma trápi. Tak sme boli potom na sedení, kde vlastne sa rozprávali pani psychologičky aj s Nathankom, aj so mnou.

MF: Pamätáte si možno trošku na to sedenie? Pamätáte si, že o čom bolo?

VŠ: Áno, áno. Tiež som im vlastne porozprávala celé to, jak sa nám to stalo, jak sme to prežívali. A kedy som začala mať pocit, že teda to nezvládneme sami. A vlastne na základe toho sedenia nám pani psychologička odporúčala, že nie individuálne sedenie, ale presne tieto skupinové. Vysvetlila mi, že tam sú vlastne detičky v podobnom veku, ako je Nathan. Že tiež všetci vlastne prišli o niekoho blízkeho, buď súrodenca, rodiča. A že teda preňho, keď vlastne má takýto problém v tej škole, že by to bolo fajn. Mňa to hneď tiež nadchlo, že teda bude s deťmi. Alebo on mi napríklad rozprával aj také veci, že vieš, mami, že tie deti v škole, že nikto ma nepoľutuje. Alebo nikto to tak nevníma, že ja som stratil ocina. A ja som sa mu snažila vysvetliť, že to sú malé detičky, prváci. Že oni keď to nezažili, že oni si to nevedia predstaviť. Alebo on mal také, že vieš, ten jeden kamarát mi povedal, že aj jemu zomrel dedko, ale jak to môže porovnávať? On si proste takéto veci uvedomoval. Ja som si uvedomovala, že ja nemôžem čakať od cudzích ľudí, že ho budú ľutovať. A vtedy mi tá skupinová terapia prišla vhod, že sú tam deti, ktoré to majú spoločne odžité. A že asi tomu Nathanovi tiež porozumejú, že bude v takej skupine svojich.

MF: Nathanko bol malý. On bol vlastne škôlkar, keď mu tatino zomrel. Môžete možno tak v skratke povedať, ak chcete, čo sa vlastne stalo?

VŠ: No vlastne tatino zomrel na náhlu zástavu srdca. Čiže nikto to nečakal, nevedeli sme, nebol chorý, že by sme sa na to nejak vedeli pripraviť. Čiže bol to pre nás šok. Vlastne ja som sa to dozvedela cez deň. A Nathanka som v ten deň bola vyzdvihnúť potom okolo štvrtej, pol piatej vlastne zo škôlky. A cestou zo škôlky som mu to vlastne oznámila. Lebo už som vedela, že vlastne prídeme domov, kde bola už aj moja mama, ďalší známi. Že proste, hneď ako otvorí dvere, že to pochopí, že sa niečo stalo. A on je chytrý, inteligentný chlapec. Tak vlastne hneď, už cestou zo škôlky, som mu to teda vysvetlila. Doteraz je to pre mňa strašne ťažké, lebo on mi najskôr povedal, že mami, že ja ti neverím, že no určite. Tak ja som hneď sa rozplakala, som vravela, že láska, ja by som ti neklamala v takejto veci, že to je niečo, o čom sa nesranduje. To bolo najhoršie, povedať mu to.

MF: Mnoho rodičov sa práve na konzultáciách pýta, že takí, ktorí dajme tomu majú partnera, ktorý je nevyliečiteľne chorý, že ako takéto niečo oznámiť tomu dieťaťu. Keď možno si spomeniete, že ako ste sa to vtedy pokúsili zvládnuť, že pamätáte si možno v pár vetách, čo ste mu povedali?

VŠ: Len to, že tatino zomrel, že sa mu zastavilo srdiečko, že zavolali sme aj lekárov, ale že už mu nevedeli pomôcť. Pre mňa bol ten šok, že najskôr mi neveril, ale tak to bola pár minútová záležitosť. Potom sa samozrejme aj on rozplakal. On to tak v tichosti strašne. Potom sme z tej škôlky prišli domov. Vlastne tam už videl aj babku, že plače, tá ho hneď objala. Ale všetko tak v tichosti, len sme si tam plakali a on potom zaspal. On prišiel zo škôlky a spal až do druhého dňa. Čiže jeho to tak psychicky vyčerpalo a prespal to oznámenie.

MF: Asi ako keby potreboval vydýchnuť. Keď ste sa rozhodli na začiatku toho školského roka, že oslovíte Plamienok, požiadate ich o pomoc, mal Nathanko aj nejaké iné ťažkosti, okrem toho, že sa stránil detí? Lebo on do školy iba nastúpil. To bolo také, že on bol prváčik. Mal možno aj nejaké iné problémy so sústredením alebo s niečím. Bolo to tak?

VŠ: Nie, nie, nie. On bol práve taký až moc tichý, až moc uzavretý. Každý večer, keď sme si líhali, lebo teda, zostal so mnou spávať, každý večer, ako sme si ľahli do postele, tak vždy si poplakal. A už to bolo také, že už mi to prišlo ako taký jeho rituál, že vtedy sa mi tak aj vždy večer v tej posteli posťažoval, že tie deti ho nechápu, že nevedia sa proste vžiť do toho. A videla som, že proste nie je taký, ak bol predtým.

MF: Spomínal na otca, hovoril, čo spolu robili?

VŠ: Áno, áno, to doteraz. Dokonca túto noc sa mu v noci snívalo s tatinom nad ránom. Tak sa zobudil. Áno, lebo tatino bol práve taký energický, živý. Proste venoval sa mu, bláznil sa s ním. A to so mnou teda nezažije. Takže veľakrát, veľakrát si tak pospomína, že tam chodil s tatom, toto robievali. Oni mali tiež taký proste rituál, že vždy zo škôlky ho vyzdvihol a potom chodili, buď išli do nejakého obchodného centra, do cukrárne, do kina. Proste robil mu program. No a tým, že ja som vlastne zostala sama, čiže okrem domácnosti, práce, proste iné povinnosti, tak nemôžem mu to vlastne poskytnúť. Jak mu to on teda dával. Takže veľakrát, veľakrát si tak pospomína, že tu sme s tatinom chodili, toto sme robili. Alebo mi niekedy tak povie, že mami, nešla by si so mnou, chodili na také hry. Že na tie hry, jak sme chodili s tatom, tak som povedala, že pôjdem, ale no doteraz sme si čas neurčili.

MF: Keď ste sa teda akože rozhodli, že pôjdete do Plamienka, že požiadate o pomoc Plamienok, pamätáte sa, ako ste to Nathanovi vysvetlili? Čo ste mu povedali? Čo je Plamienok? Lebo naozaj on je veľmi naozaj múdry, šikovný chlapček, ale je to prváčik. Čo ste mu povedali?

VŠ: Ja som mu povedala, že našla som na internete, že je taká skupina ľudí, ktorí sa venujú presne takto, že detičkám, ktorí stratili niekoho blízkeho a že môžeme sa tam ísť pozrieť, že porozprávať, že uvidíme, že je to nejaká forma terapie. Áno, on takýmto veciam rozumel, že nebolo to pre mňa úplne jak keď sa rozprávam so šesťročným, lebo on je trošičku posunutý, trošku iný. Takže chcel hneď ísť, chcel to vyskúšať a hneď aj po tom prvom sedení som sa opýtala, že jak sa mu to páčilo, tak bol spokojný a vlastne, vždy sem chodil rád. Vždy proste, keď som povedala, že na ďalší deň máš Plamienok po škole, tak on sa tešil na to. Nikdy mi nevedel ani tak povedať, že keď som sa opýtala, že čo robili alebo o čom sa rozprávali, tak nikdy mi o tom nerozprával, ale videla som na ňom, že je spokojný. Bolo také aj, že si poplakal, že doniesol nejaký výtvor, lebo vždy niečo vyrábali. Hovoril mi, čo to predstavuje, čo to má byť. Bol aj také, že si poplakal, keď mi to vysvetľoval alebo, že niečo písali o tatinovi. Ale bol taký kľudnejší, taký vyrovnanejší. Ja som dokonca raz bola na víkendovom pobyte, lebo ja som sa neprihlásila do Plamienka, len teda akože Nathanka. Ani som tuším nevedela na začiatku, že aj pre dospelých to je. A bola som na tom víkendovom pobyte.

MF: Chcela som sa i opýtať, že či vy ste teda neuvažovali na tým, že aj pre seba požiadate o pomoc.

VŠ: Ja som to vtedy ani nevedela, že je to aj pre dospelých. Ja som to vlastne na tom víkendovom pobyte pochopila. Tam bola vlastne skupina rodičov, boli tam aj detičky. Mali sme aj také sedenia, skupiny, kde sme boli spolu aj s deťmi. Potom sme boli aj rozdelení zvlášť. Ja som tam vlastne pochopila, jak sa ten Nathan cítil. Ja som sa ten víkend tam strašne vyplakala, ale išla som stadiaľ strašne s takým dobrým pocitom na srdci. Tak neviem to ani opísať. A presne viem aj prečo mi to Nathan nikdy nevedel úplne popísať. Ja som vždy hovorila keď som sa aj s nejakými známymi bavila, že sme tam boli a jak to tam bolo. Že z tých terapeutov až taká aura išla. Že fakt vidno, že to robia roky, že to vedia robiť a že fakt to má pridanú hodnotu pre tých, ktorí stratili takého blízkeho.

MF: To bolo vlastne stretnutie smútiacich rodín, čiže aj rodičov, ktorí chodili do terapeutických skupín. Ktorí teda stratili blízkeho. Ako dlho chodil Nathan vlastne na tie skupiny detské? A vedeli ste možno niečo aj o tých ďalších deťoch, ktoré tam sú? Že teda koľko ich je? A v akom sú veku?

VŠ: No práve na tomto som sa až vlastne... Nathanko mi nerozprával. On mi povedal, že boli tam nejakí chlapci, nejaké dievčatká. Povedal mi zhruba koľko majú rokov, aké mená. Ale moc mi o nich nerozprával. Vedel napríklad, že áno, že to dievčatko stratilo tiež tatina. Ale na tom víkendovom pobyte som sa práve od tých rodín dozvedela a aj sme sa párkrát stretli s niektorými. Napríklad keď tu sme boli zaniesť detičky, tak sme si potom išli sadnúť na kávu a sme sa porozprávali. Takže dokonca niektoré kontakty nám zostali.

MF: Čo vám to možno prinieslo? Že ste mohli takto s nimi hovoriť, že ste sem priniesli detí a mohli ste sa s nimi rozprávať?

VŠ: Už na tom pobyte som si.... tam boli aj rodiny, ktoré stratili trebárs detičky. Tam som si už tiež hovorila, že Pane Bože, že sú na tom ešte aj horšie ľudia. A že napriek tomu sa vedeli tešiť zo života. Že mali taký strašný smútok, aj si tam poplakali, aj si pospomínali. Muselo to byť hrozne ťažké, ale na druhej strane brali ten život taký, že žijeme ďalej, musíme žiť a proste aj taká tá radosť zo života im stále zostala. A to som si stále tak hovorila, že musím to aj ja tak hlavne kvôli tomu Nathankovi, že aby sa tešil z toho života. Aby nemal pocit, že teraz nám zomrel tatino a my musíme len smútiť. Ja som mu to aj tak vysvetľovala, že môžeme si poplakať. Stále si budeme spomínať na neho. Pozrieme si staré fotky, ale na druhej strane musíme sa tešiť, lebo aj on by chcel, aby sme sa zo života tešili, aby sme mali kamarátov. Aby sme sa stretávali s ľuďmi. Aby sme neboli proste uzatvorení. Lebo z neho som mala taký pocit, že už začínala byť taký, len sám pre seba.

MF: Keď ste teda spomínali, že bol naozaj utiahnutý, že sa stránil teda tých kamarátov  nových v škole, že mal pocit, že mu možno nerozumejú. Zbadali ste na ňom počas toho, ako chodil do tých terapeutických skupín nejaké zmeny? Vedeli ste to Vy ako rodič vypozorovať? A čo ste si všimli?

VŠ: Teraz už áno. Ale zo začiatku som mala pocit, že do Plamienku chodil rád. Do Plamienku sa tešil. Aj na tie deti. Aj o deťoch mi rozprával s takou radosťou. O deťoch z Plamienka. Ale stále to bolo tak, že tie deti v škole moc nebral. Až tak časom to začalo byť aj tam lepšie. Tie deti v Plamienku asi bral tak, že sú to také deti, čo zažili niečo jak on. Že mu viac rozumejú a mal k ním tak bližšie nejak ako tým deťom v škole. On napríklad nikdy nemal rád moc hlučné deti, alebo také živé. A tuto v Plamienku, tým, že to bolo taká malá skupina, uzavretá a niečo vytvárali, niečo robili, bolo to v takom kľude. Aj terapeutky to tak viedli. Tak lepšie sa tu podľa mňa cítil, jak v škole s tými živými deťmi, čo nič podobné nezažili a proste nevedeli sa vcítiť do jeho pocitov. Ale teraz mám pocit, že už aj v tej škole to je lepšie. Už teda prešiel rok odvtedy a už je to trošku také, že fajn.

MF: Keď ste hovorili, že on teda každý večer si chodil ku vám poplakať a že ste to vnímali, že to už má taký rituál. Že takýmto spôsobom spomínal na toho tatina. Ako je to napríklad teraz u neho so spánkom? Zlepšili sa aj takéto veci? Že lepšie spí?

VŠ: Určite, určite. Je to také, že máme obdobie, kedy  niečo nám tatina pripomenie, alebo proste fotka nám na telefóne vyskočí nejaká. Tak si pospomína, ale už to nie je len cez ten plač. Už si aj tak spomenie na také to dobré a nie je to už o tom, že každý večer plače. To už vôbec nie. To prešlo. A to bol taký ten moment, keď som si vravela, že áno, nie je to v poriadku. A to sa napríklad veľmi rýchlo zmenilo po tom Plamienku.

MF: Keď ste spomínali na to, že Vy ste mali vlastne odozvu, alebo že ste to vnímali cez tú školu. Mali ste nejakú odozvu aj od učiteľov? Oni vedeli, že sa mu takéto niečo stalo a hovorili vám aj oni o tom, ako ho vnímajú v škole?

VŠ: Nemala som a oni ho brali tak, že je bezproblémový, je tichý, nevyrušuje a vlastne je to fajn. Čiže moc tam neriešili, že on sa ani nezapájal. Mňa totiž trošku škrelo, že nemal takú tú podporu od tej strany učiteliek, alebo celkovo z tej školy, ale chápala som, že sú tam živé deti, ktorým sa asi treba viac venovať že sú radi, lebo Nathan, aj čo sa týka vysvedčenia tak mal, že má vzorové správanie, že ide príkladom, ale na druhej strane mne to bolo také, že trošku, že keby vystrájal, keby niečo robil tak som spokojnejšia, lebo som vedela, že prečo to je tak. Prečo tam len sedí. Prečo je tichý.

MF: A prečo to podľa Vás tak bolo? Že tam iba sedel a bol tichý?

VŠ: No, on mal zo začiatku ten pocit presne, že on prežíva smútok a teda nie že nepatrí sa, ale proste tak to cítil, že nechce teraz skákať, nechce sa jašiť, nechce proste tancovať, lebo mal pocit, že má smútiť. A to si myslím, že mu aj v tom Plamienku, takže že áno, môžeme smútiť, smútime, ale zároveň sa vieme zo života aj tešiť, že vieme robiť. Lebo napríklad tu v Plamienku viem, že aj tancovali, aj na tom pobyte víkendovom. Aj sme si tam zatancovali, zaspievali, na gitare sa tam večer hralo, takže tam tiež tak proste videl, že áno, všetci sú tu takí, jak ja, stratili niekoho blízkeho a vieme sa tu aj zasmiať, vieme si aj vtip povedať, vieme proste byť veselí.

MF: Keď ste hovorili o tom, že ste boli na tom víkendovom pobyte a že ste to vnímali ako niečo, čo vám pomohlo, Vy ste uvažovali aj o tom, že by ste chceli možno požiadať o nejakú pomoc aj pre seba v Plamienku?

VŠ: Áno, áno, ja som presne po tom pobyte videla, jak mi to pomohlo, že fakt ten víkend, hovorím, bola som vyplakaná, vyrevaná za ten víkend, ale taká strašne spokojná a s takým dobrým pocitom. A vtedy som sa rozprávala aj s tými rodičmi a tiež ma hneď takže, však sa prihlás do skupiny, opýtaj sa, lenže tam sa už potom nedalo v rámci toho, už prebiehajúceho, tých sedení. Takže vlastne mi ponúkli, že teda o rok sa môžem prihlásiť.

MF: Čiže do tých skupín, ktoré sa budú otvárať. Pomohlo Vám možno to pri tom rozhodovaní sa, že či sa chcete prihlásiť alebo nie, že ste boli na tom víkendovom pobyte?

VŠ: Určite hej, určite hej. Mne sa tam nechcelo, ja som bola presne v takom, že ja mám sama zo sebou čo robiť a mám tu dieťa, okolo ktorého potrebujem sa tak nejak držať. A teraz keď som si predstavila, že noví ľudia, zoznamovať sa a ešte s takými ľuďmi, čo tiež majú vlastne ťažké osudy, tak ja som tam išla úplne na silu. Aj som to na tej terapii tam hovorila, keď sme sa rozprávali a povedali aj tí terapeuti, že väčšina ľudí tak ide, že tí dospelí idú s takým pocitom, že sa im moc nechce. A strašne som rada, že som tam bola. Strašne som rada, že som teda na silu išla, lebo fakt ten víkend ma strašne obohatil. Aj toho Nathana som tak lepšie pochopila po tom, že... Ja som nerozumela stále, že prečo mi nevie povedať, že jemu sa tam páči, dobre tam bolo, fajn mami bolo, ale čo ste robili? A ja som to vtedy pochopila, že prečo mi to nevie vysvetliť, lebo to bolo cez pocity. To sa nedalo opísať slovne. A na tom víkende som to tak pochopila, že jak sa on na tých terapiách cíti. Že vlastne príde spokojný, chce tam ísť aj na druhý krát, je mu dobre, ale nedá sa to opísať, lebo je to len niečo, čo cíti, čo je neopísateľné.

MF: Keby ste možno mohli povedať iným rodičom, ktorí zažili stratu partnera, majú dieťa, prečo by možno mali skúsiť požiadať o pomoc Plamienok, ak teda áno?

VŠ: Určite áno. Už len preto, že sám ten rodič prežíva ťažké obdobie, zo sebou má čo robiť a ani tak nepostriehne to dieťa, alebo prejde mu to tak medzi prsty. Ja som tiež si to až v tej škole, a pritom vlastne tam bol celý jún, júl a august, kedy sme sa trápili, ale až v septembri, niekedy koncom septembra, som si to vlastne uvedomila. Keby možno nešiel do novej školy a že ďalej trebárs pokračuje v tej škôlke, alebo že už do tej školy chodil, že je v tom istom kolektíve, tak možno by mi to ani nedošlo, že potrebuje pomoc. A možno tú pomoc potreboval už oveľa skôr, len tým, že ja som sama zo sebou mala čo, proste starosti, tak mi to vlastne až tá škola tak nejak odzrkadlila. Čiže určite, už len preto, že fakt hovorím, že tí terapeuti, jak hovorím, aura okolo nich úplne, že taký až dobrý pocit z nich. Už len ten rozhovor strašne veľa aj tomu dieťaťu dá. Nie len tomu dospelému.

MF: Zase asi je prirodzené, že aj ten dospelý človek po strate toho partnera a otca svojho dieťaťa smúti a preto je úžasné, keď nájde tú silu a dokáže tú pomoc vyhľadať pre seba aj pre to dieťa. Teraz sa blíži leto. Za chvíľu tu máme letné prázdniny. Ako budete prázdninovať? Čo je pred Vami?

VŠ: No ja tým, že robím v materskej škôlke, tak vlastne škôlku máme v júli zatvorenú, tak ja budem mať vlastne celú dovolenku. Takže kúpili sme si permanentku do kúpalísk, tuto v rámci Bratislavy. A chceme ísť, máme známeho, ktorý má penzión v Čičmanoch, takže tam určite pôjdeme do Čičmian. Na Morave máme známych, takže tak len po Slovensku, po rodine. A vychutnáme si kúpaliská, teplo, vodu, zmrzlinu.

MF: Ako sa Nathan teraz stavia k novým zážitkom? Lebo on nám tu natočil video, on bol naozaj úžasný a veľmi odvážny. Takže ako on berie teraz nové veci, ktoré prichádzajú do jeho života, možno aj nových ľudí? 

VŠ: Už je to stopercentne lepšie, ak to bolo. Už vlastne aj je taký otvorenejší. Aj vie napríklad cudzím ľuďom, respektíve ľuďom, ktorých nepozná dobre povedať. Lebo on bol taký, že hneď sa odvracal, nekomunikoval, niekedy to vyzeralo až tak, že neslušne. Ale už je otvorenejší, taký no, veselší, komunikatívnejší. Už je to úplne iné, ak to bolo pred rokom.

MF: Ďakujem Vám veľmi pekne za to, že ste s nami zdieľali svoj príbeh a príbeh svojho syna Nahtana. Želáme Vám teda, aj my leto naplnené zážitkami a ešte raz ďakujeme.

VŠ: Aj my ďakujeme.

Znelka: Počúvate podcast neziskovej organizácie Plamienok. Plníme priania nevyliečiteľne chorých detí byť a žiť doma až do konca. Chceme s Vami zdieľať najmä to, čím nás deti a rodiny obohacujú a čo sa z kníh naučiť nedá. Ak sa vám podcast páči, zdieľajte ho na Vašich sociálnych sieťach. Ďakujeme.