Láska rodičov privádza deti k vďačnosti

PREPIS NAHRÁVKY

Mária Jasenková: S Ivánom Gómezom spolupracujeme už viac ako 15 rokov. Prvý krát sme sa stretli na výcviku, kde sme sa spriatelili. Postupom času sa naše priateľstvo začalo rozvíjať a o niečo neskôr prišla aj spolupráca, stali sme sa kolegami. Už niekoľko rokov vedieš v Plamienku Centrum smútkovej terapie, do ktorého prichádzajú deti po strate blízkej osoby, mamy, otca, brata, sestry, starých rodičov alebo niekedy dokonca aj domáceho zvieratka. Dnes by som sa rada s Tebou porozprávala o téme, ktorá je pre nás dôležitá, ale o ktorej na druhej strane veľmi nepočuť. Tou témou je vďačnosť, lepšie povedané vďačnosť detí. Si odborník, detský psychoterapeut, venuješ sa najmä smútiacim deťom.
Keď si bol dieťa pamätáš si na moment alebo na obdobie, v ktorom si vedome pocítil vďačnosť alebo Ti niekto o nej hovoril?

IVÁN GÓMEZ: Keď si tak teraz spomínam na moje detstvo, neviem povedať či som si uvedomoval vďačnosť. Avšak dovolím si povedať, že s vďačnosťou som bol v spojení už odmalička, pretože som dostával veľa lásky od rodičov, stretával som mnoho priateľov a tiež som sa mohol slobodne hrať a byť sám sebou. Ak je dieťa v kontakte s prírodou a nikto mu nebráni hrať sa ako chce, správa sa vďačne, aj keď to možno nevie vyjadriť slovami. To, že som dostával veľa lásky, najmä od mamy a otca a že mám dve sestry, ktoré mám nadovšetko rád, považujem za veľkú výsadu. Teraz ako dospelý som za to veľmi vďačný. Samozrejme vďačnosť som cítil aj vtedy, ale asi ako každé iné dieťa ani ja som ju nevyjadroval slovami a ani som nad ňou nepremýšľal. 

MJ: Znamená to, že deti sú vďačné aj keď o tom nehovoria?

IG: Je to veľmi pravdepodobné, pretože deti sú späté so životom a snažia sa nájsť ten najlepší spôsob sebarealizácie. Častokrát deti z nie veľmi priaznivých podmienok hľadajú niekoho, kto by bol pre nich oporou, či už je to učiteľ alebo napríklad niekto, kto robí to, čo my v Plamienku. Jednoducho človeka, ktorý by im pomohol v určitom životnom období. Byť otvorený a robiť v živote dobro je vyjadrením vďačnosti. Keď nie sme vďační, nemôžeme sa pohnúť vpred, sme uzavretí, odmietaví, obviňujeme druhých a cítime sa ako obeť.

MJ: Keby sa ťa dieťa opýtalo: „Povedz mi o čom je vďačnosť ....“ čo by si mu povedal?

IG: Povedal by som, že sú to momenty, keď mu napríklad východ slnka vyčarí úsmev na tvári. Momenty, keď sa cítiš dobre sám so sebou, keď máš možnosť hovoriť so svojimi priateľmi, dať si večeru, pozerať rozprávky. Keď cítime, že si vychutnávame krásny čas spolu, to je vďačnosť – úsmev ktorým nás ľudia obdarujú. 

MJ: A keď niekto príde a povie dieťaťu: „Kúpime ti darček, niečo spolu vyrobíme.“ Ukážeme mu tak, že sme štedrí a vďační.  Je to naozaj štedrosť a vďačnosť?

IG:  Áno a je to dôležité, pretože to súvisí s výchovou. Práve na príkladoch sa deti najlepšie naučia. To znamená, že keď je rodič štedrý a pomáha komunite okolo seba, dieťa tento postoj príjme tiež. Je najlepšie ukazovať obidva spôsoby. Byť štedrý k druhým a tiež byť vďačný za to, čo v živote dostávame.

MJ: Už veľa rokov pracujeme s deťmi. Ja osobne viac v domácej starostlivosti. Navštevujem rodiny a zomierajúce deti doma, ty si v našom centre, pracuješ so smútiacimi súrodencami, smútiacimi deťmi. Keď tak rozmýšľam... za čo môžeme byť vďační týmto deťom a čo sa od nich učíme?

IG:  To, čo sa od nich učíme, a to, čo zakaždým vidíme je, že aj keď prechádzajú náročným a smutným obdobím, po niekoľkých stretnutiach sú schopné napojiť sa na život a nadväzovať nové priateľstvá. Tento príklad môže každému dodať nádej a ponaučenie. A o to viac, keď vidíme, že sú to deti, ktoré sú veľmi zraniteľné. My dospelí, sme niekedy znepokojení a nevieme si predstaviť ako budú ďalej fungovať po strate otca alebo mamy. Keď potom vidíme, že to je možné, dáva to našej práci zmysel. Dokonca si sami môžeme uvedomiť akým spôsobom my pristupujeme k stratám, k zraniteľnosti a celkovo k pocitom ako takým.

MJ: Ja osobne som vždy unesená, keď vidím a cítim, akú majú deti chuť do života. Sú schopné vykročiť a pohnúť sa ďalej. Chcú zmenu aj keď nevedia, čo môže priniesť. Je dojímavé vidieť smútiace dieťa, ktoré je schopné sa hrať s rovesníkmi, smiať sa a cítiť jeho vášeň pre život. Keď si spomeniem, ako deti z centra hrali predstavenie v SND, ktoré sme minulý rok organizovali, bolo úžasné vidieť ich túžbu napojiť sa na život. Som veľmi vďačná, že mi to ukázali. Myšlienka na nich v ťažkom období nám neskôr môže dodať silu a inšpiráciu pohnúť sa vpred a nestagnovať.

Potrebujú deti počúvať o vďačnosti?

IG: Myslím, že to všetci potrebujeme, pretože jedna vec je byť vďačný a druhá vec je byť si toho vedomý a vedome ju dávať najavo. Ak si vďačnosť uvedomujeme a nemáme problém ju vyjadriť,  môžeme meniť svet k lepšiemu. Šťastie, ktoré nie je zdieľané, nemôže byť naozajstné. V dnešnej dobe sa veľmi sústredíme na materiálne zabezpečenie, spoločenský status alebo peniaze a uniká nám podstata šťastného a naplneného života. Keď chcem získavať všetko len pre seba, s istotou môžem povedať, že nebudem šťastný.

MJ: Z tvojej klinickej skúsenosti, kedy majú deti problém byť vďačné? A ako by sme im v tom mohli pomôcť?

IG: Pre dieťa je ťažké byť vďačným, keď sa necíti dobre, keď je frustrované, plače alebo pociťuje bolesť. O to viac, keď stratí jedného z rodičov či súrodencov. Je sklamané  a nejaký čas nahnevané na všetkých okolo seba. Preto potrebuje oporu a v momente keď sa cíti emočne lepšie, môže byť znovu otvorené priateľstvám a môže byť aj vďačné. Nemôžeme ho napomínať a poúčať, ale naopak je dôležité vytvoriť také podmienky, v ktorých nám bude dôverovať a nebude sa báť otvoriť sa novým momentom a príležitostiam, ktoré mu život prinesie. Je dôležité, aby sa mohlo o nás oprieť, cítiť, že ho milujeme a prípadne priamo pomôžeme, ak to potrebuje. Ďalšou kapitolou sú školy. Je dôležité deti vzdelávať aj v oblasti vďačnosti a štedrosti.  

MJ: Pred časom sme s Plamienkom navštívili viacero škôl. Pozvali nás, aby sme prišli a hovorili o tom, čo robíme. Bolo dojímavé ako a čo sa deti pýtali. Našim poslaním je, aby sme nevyliečiteľne chorým deťom a smútiacim deťom a rodinám pomáhali nájsť viac života a menej bolesti. Preto sme sa deti v jednej triede pýtali, čo im prináša viac života a menej bolesti. 10-ročné dievčatko povedalo: „Cítim viac života, menej bolesti, keď sa moja mama usmieva.“ Láska rodičov je to, čo deti učí napojiť sa na život a byť vďačný.

IG: Áno. A v každodennom živote máme veľa príležitostí na vďačnosť a štedrosť. Niekto je štedrý tak, že venuje čas tomu druhému. Štedrosť nie je len to, že dám niečo chudobnému. Je to o tom, ako žijeme a aký prospech máme zo života.

MJ: Keď sa dieťa narodí, venujeme mu veľa pozornosti. Celý svet sa točí okolo neho. Nejaký čas je prirodzené, že dieťa vníma svet ako všetko, čo je okolo neho a kde je práve ono stredobodom vesmíru. Ako čas plynie, dieťa si začne uvedomovať, že v jeho okolí sú aj iné deti, aj iní rodičia a ľudia. Preto keď chceme byť vďační, je dôležité byť vnímavý a uvedomiť si, že tu nie sme sami, že ľudia naokolo sú takisto dôležití ako my. Pre rodičov je výzvou, aby v správnom čase dieťaťu ukázali, čo je pre nich dôležité, a že dôležité sú aj iné deti či dospelí. Ako to vidíš ty?

IG: Presne ako hovoríš. Je potrebné budovať u dieťaťa zdravé sebavedomie, ale nie tak, aby skĺzlo do extrému a aby si o sebe dieťa namýšľalo, že je lepšie ako všetci ostatní. Zdravú mieru sebavedomia dosiahneme tým, ako žijeme. Niektoré deti veľmi lipnú na hračkách a chcú ich dostávať čo najviac, napríklad na Vianoce. V určitom veku je to samozrejme prirodzené, ale môžeme im vysvetliť, že nie všetky deti môžu mať toľko hračiek ako oni. Keď sa oni uskromnia a podelia, môžu pomôcť ostatným deťom. Keď sú to schopné aj urobiť a vidia resp. cítia, že tým spravili radosť inému dieťaťu, je to pre nich dobré ponaučenie. Pochopia, že byť štedrý dáva zmysel.  

MJ: A tiež zdieľať radosť s ostatnými.

IG: Presne.

MJ: V hlbšej rovine je to o tom, ako vnímame deti my, dospelí, čo pre nás znamenajú, kým sú... Aká je ich úloha v našom živote? Patria nám alebo sú nám zverené na istý čas, aby sme im pomohli vyrásť?

IG: V dávnych časoch boli deti vnímané ako „prostriedok na prežitie“. Už v útlom veku pracovali a pomáhali rodičom, aby rodina prežila. V dnešnej dobe to už tak nie je, ale mnohé od nich očakávame. Napríklad chceme, aby robili niečo, po čom sme v detstve túžili my, no nebolo nám to umožnené. A tak má dieťa pocit, že musí spĺňať naše nároky a cíti zodpovednosť. Niekedy sa vôbec nepozeráme na to, aké sú jeho skutočné potreby a túžby. Dieťa je jedinečná ľudská bytosť.

MJ: Čo je úlohou nás, rodičov?

IG: Myslím si, že úlohou rodičov je, aby boli schopní poskytnúť bezpečný priestor na rozvoj dieťaťa. Aby s ním čo najlepšie trávili čas, aby mu prejavovali lásku, aby spolu rástli, aby boli pre neho inšpiráciou a aby mu pomohli vždy, keď potrebuje pomoc a podporu. Z materiálneho hľadiska nás potrebujú, aby sme ich zabezpečili podľa možností a poskytli im vzdelanie. Zároveň nemôžme zabudnúť, že nie sme lepší ako oni. Potrebujeme byť v pozícii rodiča a mať zodpovednosť, ktorú dieťa nemá, avšak zároveň čas, ktorý trávime je veľmi vzácny a to v dieťati zotrvá celý život.

MJ: Predstav si, že po nejakom čase budú túto nahrávku počúvať deti z nášho centra. Možno o 5, 10, 20 rokov...Neviem... Čo by si im chcel odkázať?

IG: Povzbudil by som ich k tomu, aby si dovolili byť vnútorne slobodní a tak robili svet lepším, a aby nerobili len to, čo sa od nich očakáva. Tým, že si nájdu to, čomu skutočne veria, môžu zmeniť seba a aj svet okolo seba, takže v konečnom dôsledku to obdaruje všetkých. A pritom pochopia čo je štedrosť a vďačnosť.

MUDr. MÁRIA JASENKOVÁ: Ďakujem veľmi pekne!