Miško stratil otca, hovorí, že Plamienok mu pomáhal byť šťastnejší

Miško stratil otca, hovorí, že Plamienok mu pomáhal byť šťastnejší
(prepis podcastu)

MF: Dobrý deň, ja sa volám Marcela Fuknová. Toto je podcast neziskovej organizácie Plamienok. Dnes sa budeme rozprávať so Sašou. Dobrý deň prajem.

SP: Dobrý deň.

MF: Saška je mama Miška. Miško chodil do Plamienka v poslednom čase na individuálne terapeutické stretnutia. Takže ja Vás u nás vítam, Saši.

SP: Ďakujem veľmi pekne.

MF: A chcela by som sa opýtať, ako ste sa vlastne do Plamienka dostali s Miškom? Ako sa Miško do Plamienka dostal? Čo sa vlastne udialo? Ako sa stalo, že ste požiadali o pomoc?

SP: No, do Plamienka by som radšej nechodila, keby som nemusela. Ani s Miškom. Ale stalo sa to, že v októbri sme stratili, ja manžela, Miško ocka. A tá situácia bola... Je to len tak, že je to taká neprednostná skúsenosť, že kto nezažil, to nevie. To v tej chvíli, keď stretnete smrť tak blízkeho človeka, sa Vám úplne zrúti celý svet. Ja som bola ako v čiernej diere. A ten žiaľ bol naozaj veľmi veľký. A tým, že vedela som, ako sa ja cítim veľmi zle, tak som vedela, že takisto sa cíti aj to moje malé dieťa. A samozrejme aj iní členovia našej rodiny, ale teraz chcem o ňom. Tak ja som veľmi rýchlo rozmýšľala nad tým, že kde hľadať preňho pomoc. A platí to, že v tom lietadle, že najprv mám hľadať pomoc pre seba a potom pre dieťa, ale ja som to naopak. Hneď som začala hľadať pomoc pre neho a prišla potom pomoc samozrejme aj pre mňa. No a hľadala som, že kde. Poznala som Plamienok, nevedela som, čo presne robia, ale vedela som, že pomáhajú takto deťom, aj rodičom, aj dospelým. Tak som pozerala stránku a zistila som, že presne robia smútkovú terapeutickú skupinu pre deti. A kde som prihlásila Miška. Poslala som mail, že chcem ho tam prihlásiť, na čo mi na druhý deň zavolali z Plamienku a zavolali ma na konzultáciu. Aj mňa, aj jeho. Po tej konzultácii sme zistili, že nie do skupiny, ale ,že preňho bude lepšia individuálna terapia. A tak tu chodí. Už 9 mesiacov.

MF: Ako Miško prijal to, že mal by ísť do Plamienka? Pamätáte sa, ako ste mu to priblížili? Ako ste mu to vysvetlili?

SP: Áno, bál sa. Pamätám si to veľmi dobre. Vôbec nevedel, čo ho čaká, čo tu budeme robiť. Bolo fajn, že sme išli obidvaja naraz. Že išiel so mnou. To bolo také preňho povzbudivé. A potom, vlastne na tej prvej terapii, alebo na tom, to nebolo ani terapia, ešte na tom prvom sedení, vlastne zoznámil sa so svojou terapeutkou Barborkou, ktorá je fantastická. A ona ho tak previedla, že čo tu všetko je. Je tu senzory room, majú tu miestnosť kde sa hrá, proste rôzne hračky. A myslím, že s ním niečo kreslila hneď na prvom a keď sme odišli, tak povedal, že veľmi sa mu to páčilo, bude sem chodiť. Čiže on sem išiel s takým strachom z toho neznámeho, nepoznania, nevedel, čo to je. Ja som mu vlastne vysvetlila len tak, že oni pomáhajú deťom, že Plamienok ako taký pomáha deťom, ktorému zomrela mamina, alebo ocino, alebo sestra, alebo stratili niekoho blízkeho. Čiže to vedel, ale nevedel, čo ho čaká. A pravda je, že ani ja som nevedela, čo nás čaká. Čiže viac som mu to nevedela vysvetliť, ale po tom prvom stretnutí hneď povedal, že sa mu tu veľmi páčilo.

MF: Keď si možno spomínate, ako Miško reagoval v tom období? Čo riešil, čím sa zaoberal, tak sám v sebe?

SP: Spracovával tú stratu, ten smútok. Smútok je taká asi najväčšia emócia. On bol aj šťastný, akože veľakrát mi povedal, že je šťastný, že má radosť z niečoho, čo napríklad ja v tom čase, ešte som tú radosť, to sa bavíme tak, že po mesiaci, alebo tak, že ja som tú radosť ešte nedokázala prežiť. On ako dieťa už to vedel. Ale ešte často bol smutný veľmi z ničoho nič, alebo teda spomenul si na niečo a bol smutný. Aj teraz je ešte častokrát smutný, ale už to nie je až tak často, ako to bolo zo začiatku.

MF: Vnímali ste možno, že má aj nejaké fyzické problémy, dajme tomu, alebo mal z niečoho strach? Bolo niečo, čo Vás tak ako zarazilo, že ste to chceli riešiť?

SP: Nie, nie, takéto nič u nás nebolo. Neviem, či je to strachom, alebo čím, ale je veľmi naviazaný na mňa. A ja na neho samozrejme. Myslím, že je to také pochopiteľné. Neviem, či by som to nazvala strachom. Mal skôr také obdobie, že sa tak chcel o mňa starať. Alebo aj mi pomáhať. Ako keby zobral tú rolu toho muža v rodine na seba veľmi tak čiastočne, že nie úplne naozaj, má 9 rokov, ale mal také, že začal mi viacej pomáhať a tak sa o mňa starať. Veľmi veľa ma objíma, aj ja jeho. To naviazanie je vzájomné, veľmi silné momentálne a od začiatku, boli sme aj predtým samozrejme naviazaní na seba, ale odkedy sme kvázi sami dvaja... ako máme staršieho brata, ale on je už dospelý, nebýva s nami. A odkedy sme takto sami dvaja, tak možno sa aj bojí o mňa. On nikdy mi to tak nepovedal, ale viem, že veľmi chce tráviť čas so mnou.

MF: Ako vyzerali tie terapeutické stretnutia v Plamienku? Spomínal Miško niekedy niečo? Že toto sme robili, toto sa stalo? Zdieľal to s vami? Hovoril, čo sa tu dialo?

SP: Občas hej. Tým, že je chlapec, ja som akože aj zvyknutá na to, že ani nepovie mi, čo bolo v škole, keď to dievčatá hovoria oveľa viac. Čiže nemôžem povedať, že by zdieľal nejako veľa. Ale áno, napríklad vyrábali taký náramok z písmeniek aj pre mňa, aj pre neho. Alebo minule sadili kvety, teda nejaké semiačka, ešte neviem, čo z toho bude, už to vyrástlo, ale ešte neviem, čo to budú za kvety. Alebo mali také, že napísal odkaz ockovi do neba a na balón a ho pustili. Ale napríklad, už mi nepovedal, čo tam napísal ten odkaz, to už mi nechcel povedať.

MF: Nechal si to pre seba.

SP: Áno, to si nechal vyslovene pre seba, to je medzi nimi dvomi a podobné. A plus, aj viem, že sa s ním Barborka aj nejako hrá. On má rád také skrývanie loptičky, čo naozaj neviem, čo je, ale to hrajú na každej, na každom tom sedení. Tak.

MF: A keďže Miško sem chodí 9 mesiacov, zhodnotil to on nejako? Povedal, že čo mu možno tá pomoc prináša? On je síce malý, ale povedal niečo o tom?

SP: No on povedal, že Plamienok mu pomáha byť šťastnejší. Alebo byť šťastný. Čiže neviem povedať, ako konkrétne mu to pomáha, ale toto mi povedal a to je pre mňa to dôležité. Že on sem chodí rád, že mu je tu dobre a že je vďaka tomu šťastnejší. Lebo ono je to tak, že my aj on aj ja, my teraz, ako keby sme sa učili nanovo žiť ten život, hej? Lebo bola tu nejaká istota, s ktorou sme rátali. Poviem za seba, ale samozrejme aj on, lebo nikto nečaká, že stratí rodiča v detstve. Myslíme si, že rodičia sú nesmrteľní. A za mňa tiež som myslela, že s mojím mužom zostarneme spolu a zrazu tu nie je, tak musím sa naučiť žiť znova. Takým tým údelom.

MF: Keby ste možno mali iným rodičom, ktorí stratili partnera, majú malé dieťa, keby ste im mali povedať, že prečo možno vyhľadať tú pomoc?

SP: No ja by som povedala, že to je nutnosť, že urobiť to hneď, lebo to dieťa nevie možno až tak povedať, čo cíti, lebo tie emócie sú tak silné, tak veľké, že možno to ani nedokáže. A tu mu pomôžu. Nevravím, že zrovna tu, že potom o tom bude veľa rozprávať, možno, hej, každé dieťa je iné, ale ja si myslím, že každé dieťa, keď zažije takú veľkú stratu, lebo to je v podstate aj trauma pre to dieťa tak veľká, tak nečakať a je lepšie podľa mňa vyhľadať to čím skorej a začať čím skorej s tou terapiou a určite to žiadnemu dieťaťu neublíži, iba pomôže. Čiže ja by som to odporúčala, alebo tým pádom, že ja som vdova, mám už aj nové kamošky vdovy, a čo majú podobný príbeh ako ja a hneď odporúčam Plamienok pre dieťa. Keď je tam to dieťatko.

MF: Ste spomínali, že máte nové kamarátky. Vy ste hľadali aj nejaké, možno ďalšie zdroje pomoci pre seba, pre Miška? Na koho ste sa obrátili?

SP: Áno, ja som hľadala aj pre seba. A aj našla som jednu facebookovú skupinu, to nerobí Plamienok, to robí iné občianske združenie, Kolobeh života. Oni založili skupinu na Facebooku presne pre vdovy a vdovcov a tam som našla, nazvem to kamošky, akože vždy si hovoríme, že keby sme sa radšej nepoznali. Ale veľmi mi pomáha pre mňa osobne zdieľať s niekým to, čo cítim. S niekým, kto to zažil. Lebo, ako som povedala, to je neprenosná skúsenosť, to proste len, kto to zažil, to chápe, čo vlastne ja cítim. A to myslím, že sa týka aj detí.

MF: Keby ste možno mohli povedať alebo skúsiť zhodnotiť, že akú cestu ten Miško za tých 9 mesiacov, čo chodí do Plamienka, prešiel. Zmenilo sa niečo? Zmenil sa on v niečom?

SP: Áno. Neviem povedať na 100%, že to bolo Plamienkom, ale určite aj vďaka Plamienku. Vďaka Plamienku, ale aj vďaka času. Že už je to predsa len 9 mesiacov. Už aj ja dokážem o tom hovoriť. Po mesiaci by som sa s vami takto nedokázala rozprávať. Tak vidím, že je taký kľudnejší aj taký, no taký viac, by som povedala v normále ako predtým. Nie, úplne to nebude nikdy, ale je myslím, že tak viac v pohode. Ale je to myslím si aj tým časom, že si na to zvykáme nejakým spôsobom.

MF: Dobre, takže my sme hovorili o tom, že akou cestou vlastne Miško prešiel za tých 9 mesiacov. Ako to mal možno v škole, s kamarátmi?

SP: V škole, som veľmi vďačná za školu, lebo v škole sme dostali veľkú podporu jeho. Naozaj, on chodí do takej malej školy, 30 detí približne je celá škola a naozaj aj učitelia aj deti boli veľmi podporní k nemu. Aj sa rozprávali o tom, čo sa stalo a aj všeobecne, cítila som veľkú podporu v tej škole.

MF: Dokáže Miško na ocka spomínať? Je to tak, že hovorí o ňom?

SP: Áno, každý deň naňho spomína. Každý deň aj to je tak, ako aj ja naňho stále myslím a aj sa s ním v duchu rozprávam. Tak aj on naňho spomína každú chvíľu. Spomenie si na to, čo mal rád alebo akú hudbu počúval, on počúva takú istú, alebo pri hocijakej príležitosti si naňho spomenie.

MF: Oni mali aj nejaké spoločné záľuby, je to tak?

SP: Áno, mali viac, ale na ryby chodili spolu. Teraz chce Miško, aby som chodila ja s ním rybárčiť, ešte som sa na to neodhodlala. Ale hej, mali veľa spoločných vecí a je to tak, že ja zisťujem teraz, keď už tu nie je, koľko toho mali veľa spoločného. Predtým som to až tak nevnímala. Ako rôzne také tie chlapské činnosti, neviem teraz povedať z hlavy, ale predtým som to až však nevnímala, lebo to bolo samozrejmé a teraz si uvedomujem, že koľko vecí robili spolu.

MF: Myslíte, že ako podľa Vás môže to, že Miško teda takto 9 mesiacov navštevoval tieto individuálne terapeutické stretnutia tu s Barborkou v Plamienku? Ako mu to podľa Vás môže možno pomôcť, neviem, do tých rokov, keď bude dospievať alebo keď bude dospelý?

SP: To uvidíme potom. Pre mňa je takéto rozmýšľanie, čo bude veľmi vzdialené aktuálne, čiže neviem na tým rozmýšľať, aj keď práve dnes som sa s Barborkou rozprávala o tom, že mnoho detí sa k ním vracia v tínedžerskom veku. Chodia takto, keď mali tú stratu, keď boli menší a potom keď sú už tí pubertiaci, že sa k ním vracajú. No ja neviem, čo bude a to budeme riešiť potom.

MF: A čo Vás čaká možno teraz najbližšie týždne, prázdninové?

SP: No prázdniny. Áno, ideme na dovolenku. Je to tak, že ja sa snažím kvôli nemu, kvôli sebe by sa mi to nechcelo ani nechce, ale kvôli nemu sa snažím tie dni napĺňať a užívať si ich v najväčšej možnej miere, ako sa dá. Čiže cez prázdniny budeme veľa spolu, veľa na výletoch, veľa na dovolenkách a tak.

MF: Ja Vám veľmi pekne ďakujem za to, že ste sa s nami porozprávali. Toto bola Saška, Miškova mama, ktorý chodil do Plamienka na individuálne stretnutia. Ďakujem Vám veľmi pekne, že ste nám teda priblížili, aká bola Miškova cesta s Plamienkom. Ďakujem.

SP: Aj ja ďakujem, aj za tento rozhovor a všeobecne ďakujem za Plamienok, za všetko, čo robia.