Nevedela som si predstaviť, ako prežijem a budem fungovať, keď moja Saška už nie je s nami...

Nevedela som si predstaviť, ako prežijem a budem fungovať, keď moja Saška už nie je s nami...
Najprv som len polihovala a čítala jednu knihu za druhou, hľadala som odpovede na moje otázky. Odpoveď som síce nenašla, ale niektoré mi priniesli krátkodobú úľavu a hlavne, mala som ničím nevysvetliteľný pocit, že som k nej blízko. Som vďačná priateľom, ktorí si vtedy našli čas na prechádzky so mnou. Stačilo, že sú so mnou a mlčia, keď mlčím ja, počúvajú ma, keď hovorím, aj keď odpovede nemali. Snažili sa vzbudiť vo mne záujem o rodinu, o okolie, o svet.
Postupne, pomaličky a niekedy úplne vedome som si nachádzala svoje záujmy (s podporou manžela a priateľov) a tým si privodzovala príjemné momenty – divadelné a filmové predstavenia, cvičenie, turistiku, hubárčenie (prosila som Sašku, nech mi pošle do cesty nejakú početnú rodinku húb – a veru poslala).
Priznávam, tie krátke chvíle som si vychutnala, aj keď mali trpkú pachuť, uvedomovala som si, že sú to len prchavé momenty, LEBO SAŠKA TU NIE JE...
A áno, mávam výčitky svedomia, keď si uvedomím, že mi je niekde dobre (chvíľu, ale je). Niektorí ľudia sa z môjho života vytratili, neľutujem...
Prišli noví, aj vďaka Plamienku, ktorí mi dávajú silu, energiu, hmatateľný pocit spolupatričnosti a radosti z ich blízkosti. Za tento dar som vďačná.
Za pár dní to bude dva a pol roka a stále sú pre mňa sedenia s psychologičkou oslavou
Sašky a súčasne očistou všetkých výčitiek, ktoré sa mi neprestávajú vynárať.
S bolesťou si uvedomujem, že čas sa nevráti a už nikdy môj svet nebude taký, ako kým bolo moje dieťa zdravé a bezstarostné a rozdávalo energiu a smiech plným priehrštím.

Napriek tomu:
Teším sa z môjho syna, z nášho vzťahu, z toho, že je zdravý a spokojný.
Teším sa z každého dňa, keď sa zobudím zdravá a môžem vnímať všetku krásu okolo mňa.
Som vďačná Saške, že ma naučila vychutnávať si každú peknú chvíľu.
Takže Saška je stále so mnou. Aj keď to bolí. A neprestane.

Eva Danečková