Smútiace deti, ktoré stratili najbližšieho

„Pani doktorka, sľúbila som Viktorkovi, že to s ním dobojujem.“ Do očí mi pozerá mladá žena, ktorá pred rokom ešte iba snívala o bábätku. 

Teraz má dvojičky. Ester s bacuľatými líčkami a čiernymi vláskami, ktorá dokonale ohlásuje svoje potreby, a Viktora, krehké bábätko, nevybavené do tohto sveta. A predsa na tomto svete je. Mama a ocko sa ho dotýkajú, šepkajú mu slová lásky, staré mamy sa naplno vkladajú do jeho príbehu. Plamienok do neho vstupujev tiež. Zaúčame rodinu do tlmenia bolesti, do používania kyslíkového prístroja, spoločne hľadáme polohu, v ktorej je Viktorovi najlepšie. 

Sme pripravení, keď to príde?" Na ťažkú otázku nie je vždy odpoveď...no to, že ju vyslovíme, nás posúva ďalej a otvára priestor pre rozhovor. „Z časti vieme predvídať Viktorkove ťažkosti, ktoré budeme riešiť. Nevieme, či prídu všetky, nevieme kedy presne. Budeme sa spolu na ne pripravovať. Skúsime myslieť na život tu a teraz, zároveň však nepopierať koniec, ktorý raz príde."

Vo vzduchu cítiť vyčerpanie, únavu jednotvárnych a ťažkých dní, prebdených nocí... „Je dôležité, aby ste sa vedeli pri malom vystriedať, načerpať silu. Pomôžeme Vám zvládnuť nepokoj, ktorý občas na Viktora 

Sme pripravení, keď to príde? Na ťažkú otázku nie je vždy odpoveď?

Sme pripravení, keď to príde?" Na ťažkú otázku nie je vždy odpoveď...no to, že ju vyslovíme, nás posúva ďalej a otvára priestor pre rozhovor. „Z časti vieme predvídať Viktorkove ťažkosti, ktoré budeme riešiť. Nevieme, či prídu všetky, nevieme kedy presne. Budeme sa spolu na ne pripravovať. Skúsime myslieť na život tu a teraz, zároveň však nepopierať koniec, ktorý raz príde."