Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Moje dieťa bolo na letnom terapeutickom tábore v Plamienku

Moje dieťa bolo na letnom terapeutickom tábore v Plamienku Moje dieťa bolo na letnom terapeutickom tábore v Plamienku
Ivana stratila manžela náhle pri tragickej nehode, zo dňa na deň. Prebrala na seba aj všetky jeho povinnosti a veľmi sa snaží, aby jej dcéry Simonka(9) a Ivanka(6) ďalej mohli robiť všetko, čo predtým robili s tatinom. Vnímala, že staršia Simonka ju podvedome obviňuje zo svojej straty a úplne zavrhuje spomienky na otca. V letnom terapeutickom tábore Plamienka sa dokázala s týmito pocitmi popasovať. Podľa maminých slov sa vrátila šťastná, usmiata a veselá.
 
Ako dlho po strate otca Simonka šla do tábora?
Asi pol roka. Manžel zomrel v novembri a tábor bol v júli. Predtým sme však už chodievali na smútkovú terapiu do Plamienka.  V Plamienku sme sa dozvedeli aj o tom, že existuje letný terapeutický tábor pre deti, ktoré stratili rodiča a lebo súrodenca. O možnosti navštevovať terapiu som sa však dozvedela od záchranárov.

Od záchranárov?
Manžel sa utopil v bazéne, bola tam vtedy aj mladšia Ivanka. Našťastie nevidela, keď ho vytiahli z vody. Na druhý deň išli obe so Simonkou do školy a do škôlky. Povedala som im, že ockovi prišlo zle pri plávaní a že je v nemocnici. Neskôr, keď sa vrátili, som sa ich opýtala, či vedia, čo znamená, keď človek zomrie. Prikývli, že áno, tak som im povedala, že tatinko zomrel. Nechcela som, aby sa báli ľahnúť si, či zaspať. V ten deň mi volala aj záchranárka, ktorá prebrala v deň manželovej smrti tiesňové volanie. Povedala mi o možnosti smútkovej terapie v Plamienku, ktorá je deťom k dispozícii v prípade, ak stratia rodiča či súrodenca. Dovtedy som si myslela, že Plamienok sa stará len o ťažko, nevyliečiteľne choré deti. Na terapiu sme začali dochádzať krátko po manželovej smrti.

Po náhlej smrti partnera sú mnohí rodičia pohltení vlastným smútkom. Je pre nich náročné ešte riešiť, ako sa cíti dieťa. Vy ste to však dokázali. 
Ja som v tomto možno iná. Chcela som dcéram zachovať celý denný režim aj s krúžkami. To, čo som zvládala spolu s manželom, som zrazu musela zvládať sama. V ich živote sa už stala veľká, zásadná zmena, keď stratili otca. Nechcela som im urobiť ešte aj ďalšie zmeny. Išli sme teda ďalej v bežnom režime a doteraz je to tak.  Chodím však odvtedy Simonke naproti, keď ide zo školy. Je to chvíľa pre nás dve, aby som sa jej opýtala, čo bolo v škole, čo ju trápi. Simonka ma dlho skryto obviňovala za to, čo sa stalo. Hnevá sa, a ja som človek, ktorý je vtedy nablízku, takže sa ku mne obracia so svojím hnevom. Musím to však zvládnuť. Terapia v Plamienku dievčatám veľmi pomohla. Na stretnutí rodín, ktoré stratili niekoho v podobnom čase ako my, zase zistili, že existujú aj iné deti s podobným osudom. Že nie sú jediné na svete, ktorým sa také niečo stalo. Niektoré stratili otca, iné mamu, brata alebo sestru. To ich posunulo ďalej. Simonka trochu zmäkla. Od malička sa nerada nechávala pohladkať. Po týchto terapiách sa dokáže pritúliť, hoci sa aj chvíľu predtým hnevala. Dokáže prísť za mnou. A keď ideme večer do postele, opýta sa - no, dobre, môžem si teda aj ja k vám ľahnúť? Urobí to svojím spôsobom, ale chce to. Veľmi jej  pomohol práve letný tábor.

V čom?
Bol to intenzívny týždeň. Učili sa spomínať na to dobré a pekné, čo s rodičmi a súrodencami prežili. Sú tam psychológovia, ktorí dokážu s nimi pracovať. Vedia ich posunúť, pomôcť im otvoriť sa. Myslím, že to bol pre Simonku veľký krok. Tento rok sme zistili, že nám nevyhovuje termín tábora, lebo sme si na ten čas už zaplatili dovolenku a Simonkina okamžitá reakcia bola - dobre, ale určite pôjdem na budúci rok. Ivanka bola v čase manželovej smrti ešte maličká, ale Simonka si toho veľa pamätá a s otcom má mnoho pekných zážitkov. Môj muž bol skvelý otec a veľmi sa im obidvom venoval. Vždy im hovoril - som s vami veľa, ale aj tak je to málo.

Ako Simonka hodnotila tábor?
Prvá reakcia bola - mami,  budeme mať video, uvidíš tú srandu. Trochu som sa zháčila, lebo u Simonky je „sranda“ zvyčajne niečo naozaj akčné:-) Ale terapeuti to asi brali inak a keď na videu pochodovala po chodbe so smetným košom na hlave, bolo to v poriadku:-) Spomínala, ako prechádzali blatom, ako sa šmýkali, ako si stavali nejaké bunkre, ako kreslili. Našla si tam kamarátov, s ktorými neskôr pokračovala v dramatickej skupine, kde hrajú divadlo. Zoznámila sa s dievčatkom, s ktorým si vytvorila pekný vzťah, sú priateľky doteraz. Tie dve sa našli už v autobuse. Sú „rovnaká krvná skupina“, majú podobné povahy a spája ich aj to, čo prežili. Simonka nie je veľmi zhovorčivá, ale keď sa vrátila, videla som, že je usmiata, veselá a šťastná. Bola plná emócií a vedela ich prejaviť.  Vnímala som u nej zmenu k lepšiemu. Začali sme fungovať lepšie, otvorenejšie, mäkšie. Simonka totiž nechcela dovtedy o tatinovi takmer vôbec hovoriť. Aj to sa zmenilo.

Ako sa to prejavilo?
Predtým bola úplne neprístupná spomienkam na neho. Dokonca som jej  zobrala z izby tatinove fotky. Snažila som sa od nej získať nejakú reakciu. Nič. Vôbec na to nezareagovala.  Keď sme pozerali fotky v telefóne či na tablete, fotky s ním len rýchlo prelistovala, aby ich ani nevidela. Teraz si už pozerá aj fotky s tatinom, sama chcela, aby som jej ich vyložila znovu na poličku. Vybrala si takú, ktorú si chcela pripnúť na stenu. Má odložené veci, ktoré ju s ním spájajú, napríklad kamienky z výletov. Tie niekedy vyberá, otvorila sa pre dobré spomienky.  Už to dokáže.

Mnohí rodičia sa obávajú toho, že v čase tábora zostanú pár dní bez dieťaťa. Majú tiež obavu, ako sa ono bude cítiť bez nich. Aké to bolo pre vás? 
Nemala som žiadne obavy. Niektorí ľudia mi hovorili, že sa tam Simonka bude zbytočne hrabať v spomienkach,  že  to len u nej vyvolá smutné emócie. Nie je to pravda. Už z terapie som vedela, že to tak nie je. Tatino nám chýba, vždy nám bude chýbať. Ostala po ňom diera. Ale my ju vieme vyplniť peknými spomienkami na chvíle s ním. S deťmi si už dokážeme povedať, tatino by možno v tejto chvíli urobil toto...Vždy bude súčasťou ich aj môjho života.  A tak to má byť.

Ak by ste rodičom, ktorí zažili stratu, mali povedať, prečo by mali dať svoje dieťa do terapeutického letného tábora, čo by ste im povedali?
Možno to, že aj dieťa smúti, a smúti inak ako dospelý. Ja viem, čo strata pre mňa znamenala psychicky, ekonomicky, citovo... ale dieťa to nevie. Ono má v sebe len prázdne miesto a nevie si pomôcť. Terapeuti Plamienka sú odborníci a oni sú tí, ktorí mu pomôcť dokážu. Vedia deti naviesť, ako sa otvoriť tomu peknému a najmä dať im pocit, že v tom nie sú sami.  Ukázať im, že sa nemusia hnevať, že nemajú prečo obviňovať rodičov, či iných ľudí zo svojej straty. Nie je to ľahká cesta. Nikto z nás si ju nevybral, dá sa ňou však ísť. Po čase už dokážeme vnímať, že existujú aj príjemné veci a zážitky a tešiť sa z nich. O tom je aj letný tábor Plamienka.

PRIHLÁSTE VAŠE DIEŤA DO TERAPEUTICKÉHO TÁBORA PO STRATE BLÍZKEHO
Ak máte záujem prihlásiť Vaše dieťa, ktoré stratilo blízkeho, do terapeutického tábora Hora Pokladov, urobte to prosím do 15.6.2019. 
Viac informácií nájdete tu alebo na https://www.plamienok.sk/pomoc-v-smuteni/letny-tabor 
 
 
Kategórie