Kúpte si knihu

Zo života Plamienka

Multisenzorické prostredie umožňuje deťom spojiť sa so svojimi emóciami

Inšpirovala nás práca Helen House, oxfordského hospicu pre deti, ktorý ako jeden z prvých využíval senzorické miestnosti v pediatrickej paliatívnej starostlivosti. Vychádzali sme z ich skúseností a mysleli sme si, že senzorická miestnosť nám umožní poskytnúť ďalšiu možnosť rodinám a deťom v kontexte poradenstva a paliatívnej starostlivosti.

čítať viac

Matky objímajú svoje deti do svojich sŕdc, ich láska nikdy neumiera. (Ann Reeves Jarvis)

Dnes je opäť Deň matiek, druhá májová nedeľa. Zastavme sa na chvíľu a dotknime sa hĺbky nášho srdca. Prvé kvapky lásky sme dostali od našej mamy. A mnohým z nás naplnila podstatnú časť pohára, z ktorého čerpáme celý život. Naučila nás dôverovať životu. Starala sa a chránila nás. Tešila sa s nami, keď sa nám darilo a objala nás, keď sme plakali. S ňou sme sa učili vážiť si život a vzťahy. Ukázala nám ako rozlišovať dôležité od nedôležitého. Pomohla nám pochopiť, čo sa deje okolo nás. Kráčala s nami a sprevádzala nás na ceste. Odpustila nám, keď sme ju zranili. Naučila nás milovať..

čítať viac

Psychoterapeutka Maťová prišla v detstve o mamu, teraz pomáha v Plamienku zvládnuť smrť v rodine

Smútiť by sme sa mohli učiť od detí, ktoré si dovolia zasmiať sa a byť smutné, hovorí psychoterapeutka a zástupkyňa riaditeľky neziskovej organizácie Plamienok Katarína Maťová. V petržalskom centre pomáhajú rodinám, ktoré stratili dieťa alebo deťom, ktoré prišli o rodiča...

čítať viac

Aj vtedy more rovnako šumí, pokosená tráva vonia, mamina náruč je tá najbezpečnejšia

To, že choroba skracuje život neznamená, že ochudobňuje sny, plány, predstavy, túžby. Aj vtedy more rovnako šumí, pokosená tráva vonia, mamina náruč je tá najbezpečnejšia. Aj vtedy je futbal adrenalín a farby dresov obľúbeného tímu sa ani vtedy nemenia.

čítať viac

Viktorov príbeh očami lekárky

„Pani doktorka, sľúbila som Viktorkovi, že to s ním dobojujem.“ Do očí mi pozerá mladá žena, ktorá pred rokom ešte iba snívala o bábätku.

čítať viac

Hanka ochorela ako 14-mesačná

Na začiatku jej dávali pár mesiacov, žila ešte štyri roky. Zažila narodenie bratov Miška i Mareka a mohla s nimi zvyšok života stráviť doma. Rodičom i súrodencom sa pomohli so smrťou vyrovnať ľudia z neziskovej organizácie Plamienok.

čítať viac

+ Aj ja som zažila domov


Volám sa Lada a môj príbeh nebol dlhý. Vedeli sme od začiatku, že môj stav je vážny. Už na piaty deň som odišla z nemocnice a ležala doma na gauči a brat Miško bol vedľa mňa...


Potrebovala som síce lieky a pomôcť s papaním, ale najmä mamu, otca, Miška a náš domov. Doniesli mi do izby veľa liekov a niektoré prístroje. Všetci sme chodievali spolu na prechádzky, hrali sa a spali. A Plamienok mi pomáhal, aby mi bolo doma čo najlepšie a nič ma nebolelo. Hrávali sa pri mne s Miškom s autíčkami. Niekedy ma to vyrušovalo, ale nakoniec som vždy zaspala. Mama im uvarila kávu a spolu s tatom sa rozprávali. Nie vždy som tomu rozumela. Cítila som, že im to pomáha. Bolo nám spolu fajn. Aj ja som zažila domov. Ďakujem.

Darujte 2%, aby nevyliečiteľne choré deti mohli byť doma.

+ Uvidieť za obyčajným neobyčajné



Na prvý pohľad je to obyčajná detská kresba 5 ročného dieťaťa, ako každá iná...


No po chvíli mi začne Maťko o tom, čo nakreslí, hovoriť. A ja zisťujem, že táto obyčajná kresba je vlastne neobyčajnou, lebo skrýva za sebou príbeh. A opäť objavujem, že v jednoduchosti je krása.


Maťkovi zomrel ocko. Volal ho tatko. Bolo to dávno. Hoci aj teraz je ešte malý chlapec, no vtedy bol ešte menší.


Veľa si toho zo života s ockom nepamätá. No keď sa bojí, túli sa k svojmu obyčajnému mackovi. Mackovi s červenou mašľou. Bol tatkov, potom ho dal tatko mamke a potom, keď tatko už nebol, ho dala mamka jemu, Maťkovi. A Maťko ho má dodnes, ako spomienku. Ako niečo hmatateľné, čo ostalo, k čomu sa môže pritúliť.


"A aha, pozri, Maco sa na mňa usmieva", hovorí Maťko a dokresľuje mu úsmev. Potom vybehne, hľadá ho v maminej kabelke a radostne a hrdo mi máva s mackovou labkou.


A ja sa cítim hlboko dotknutá jednoduchosťou neobyčajného a poctená dôverou dieťaťa, ktoré mi práve zverilo svoje tajomstvo.


Pac!


Mgr. art. Lucia Kralovičová, hrová terapeutka v Plamienku: Z denníka mojej pomoci deťom, ktoré stratili rodiča

+ A zostalo ticho...

Pristihla som sa teraz, ako si premietam všetko, čo som s ňou prežila... Chvíle v nemocnici, doma, keď na mňa pozerala tými veľkými modrými očkami a ja som jej vymýšľala príbehy, aby som ju zabavila... Keď sme s ňou tancovali, cvičili aerobik a môj supermuž jej robil lietadlo... Snažili sme sa dať jej všetko... Hlavne lásku a ja dúfam, že to cíti...

čítať viac

+ Čo sa dá zažiť, keď nám zostáva pár mesiacov života

„Chcem ísť cez víkend s kamarátmi do Bratislavy na koncert“, hovorí Kristián, 16 ročný mladík, ktorého sme prijali do domácej starostlivosti Plamienka po tom, čo lekári v nemocnici dospeli k záveru, že jeho rakovina sa už nedá vyliečiť...

čítať viac

+ Volanie divočiny


Letný terapeutický tábor pre deti po strate blízkeho


Tento rok 57 detí vo veku od 6 do 18 rokov, 2 psychológovia, lekár i hrový terapeut Plamienka a 11 školených dobrovoľníkov pod vedením riaditeľa centra psychoterapeutka Ivána Gómeza týždeň pobudli spolu. Hrali, sa, premýšľali, zabávali, ale aj rozprávali o vážnych veciach, smiali sa a plakali, tvorili, športovali, oddychovali a obohacovali sa navzájom.


Ďakujeme všetkým firmám i jednotlivcom, ktorí na tábor prispeli. Deti za tábor neplatili, mohli sme tak prijať aj deti zo sociálne slabších rodín i detských domovov. Ponúkame Vám kúsok z denníka našej kolegyne, hrovej terapeutky Mgr. art. Lucie Královičovej. Takto to na tohoročnom tábore naozaj bolo..


Uáááááááá! Volanie divočiny


Autobus, smer Vrútky je už pripravený, v tvárach detí čítam obavy, v niektorých smútok. Napriek obavám nastupujú, asi volanie divočiny v ich vnútri vyhráva, prekonávajú strach a nedôveru, batožina je už v kufri. Máme medzi sebou i deti, ktoré už na tábore s Plamienkom boli, vďaka nim sa atmosféra v autobuse mení, vzduch sa čistí, očakávanie z niečoho nového je pred nami ako cesta, po ktorej sa autobus trmáca.


Deň prvý - Neznáme územie
Symbolicky vstupujeme na novú Zem. Pred deti prichádzajú sprevádzaní rytmom bubnov pôvodní obyvatelia, divosi. Jeden číta: „Teraz si Ty v koži objaviteľa, si nový na novom území. Tvoja bosá noha vstúpi na cestičku, ktorá ťa privedie na novú zem, do centra divočiny.” Deti prechádzajú cestičkou, ktorá symbolizuje to, ako sa naša cesta životom mení, ako po nej prechádzame všeličím od príjemného mäkkého lístia až po vetvy s ihličím. Každé dieťa objaví svoj zápisník, ktorý je v prvý deň prázdny, ale je prísľubom, že počas siedmich dní sa zaplní. Budú si doň postupne vpisovať, tak ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove, dojmy, zážitky, odkazy. Bude len pre nich, len o nich, o ich pobyte v tejto našej táborovej divočine. Očakávania: futbal, zábava, kamaráti. Počasie: prší, zajtra snáď vyjde slnko.


Deň druhý– Stretnutie so svojím zvieraťom
Milý zápisník, dnes sme tvorili vlastný film o divočine, potom sme behali v daždi, neskôr sme hľadali naše vnútorné zviera. Aké zviera by som chcel byť? A prečo? Tak dobre. Vyberám si zviera netopiera. Netopiera preto, lebo ako on sa možno stránim ľudí. Potom tí ľudia majú o mne rôzne predsudky ako o netopieroch, pretože ma nepoznajú, a týmto predsudkom veria. Ale v skutočnosti nie sú pravdivé. Zrazu sme si o niečo bližšie, poznáme svoje zvieratá. Iné dieťa do svojho zápisníka píše: „Moje zviera je kôň, lebo ako on sa nevzdávam aj napriek tomu, čo sa mi stalo...ticho,…. že mi zomrela mama“. Stále prší, ale my stále veríme, že slnko je len skryté za oblakmi.


Deň tretí - Nie sme sami
Milý zápisník, stále prší, je to ozajstná divočina, ale stále máme čo robiť. Napríklad hráme hru na lúke aj v daždi. Lebo aj dážď patrí k životu. Poobede si o tých našich daždivých dňoch hovoríme. Koho sme stratili a ako nám je? Niekomu už trochu ľahšie, niekto cíti stále hlboký smútok. Zisťujeme, že naozaj nie sme sami, sú aj iní s podobným osudom, kamaráti, ktorým netreba nič vysvetľovať. Skrátka si to môžeme povedať a spolucítiť ten dážď na našom tele a potom sa spolu môžeme smiať ako zvery na filmoch, ktoré sme vytvorili.


Deň štvrtý - Sila zvierat
Milý zápisník, neprší! Vyšlo slnko! Sme v lese, konečne. Stretávame zvieratá, ktoré nám hovoria o svojom živote, skúšame sa vcítiť do ich života. Napríklad u hada sa zvliekame z kože (našťastie sa iba snažíme zvliecť si ponožky bez použitia rúk), u leva sa snažíme získať odvahu strašným revom, pri opici sa opičíme, tučniak ukazuje aký je život pre neho cenný, u vlka zisťujeme, že rodina a hierarchia je pre neho najdôležitejšia. Motýľ nám odhaľuje, že život je zmena a aj premena do niečoho nového. Večer počúvame príbehy zvierat. O vystrašenej myši, o nahnevanom medveďovi, o smutnom slonovi a o radostnom kolibríkovi. Jednotlivé pocity sa snažíme vtlačiť do hrnčiarskej hliny, modelujeme svoj strach, hnev, smútok aj radosť. Hlina pod našimi rukami sa mení ako pocity v nás. Cítiť rôzne pocity je v poriadku, zisťujeme, že každý má strach niekde inde. Niekto sa bojí samoty, iný sa bojí, keď je okolo veľa ľudí. Zvláštne.


Deň piaty - Čučoriedkový výlet
Milý zápisník, dnes veľká výzva - celodenný výlet. Poveternostné podmienky dobré, stúpame do vysokého kopca. Veríme, že to dáme, máme predsa vnútornú silu. Oplatilo sa ísť hore, čaká nás odmena, polia čučoriedok, ktoré nás sprevádzajú takmer celou cestou. Mňam! Máme fialové rúže na perách i ruky od fialovej a možno nám sfialoveli i srdcia. Vylezieme až na kopec ku drevenému krížu, odtiaľ máme výhľad, zem ako na dlani. Zrazu vidíme všetko akosi z nadhľadu. Večer tvoríme vlastný prívesok sily, takto vyzbrojení príveskami, ideme v ústrety ďalšiemu dňu a životu.


Deň šiesty - Festival farieb
Milý zápisník, je tu posledný deň, posledná divočina - farebná sprcha. Stojíme na lúke a dospelí nás obhadzujú farbami, len tak pre radosť. Postupne sa pridávame a zrazu je všednosť preč a mi stojíme uprostred lúky celí farební, naozaj akoby obyvatelia z inej krajiny či dokonca planéty. Cvak – cvak, foťák sa snaží zachytiť tento radostný moment navždy, alebo aspoň na pamiatku. Je čas lúčenia, píšeme si niečo pekné a povzbudzujúce do zápisníkov, vtláčame tam svoju stopu. Čítam, že som bol pre niekoho vzácny, že sa pri mne veľa smial, že nezabudne, ako som ho pri obede oblial...


Deň siedmy - Dovidenia
Milý zápisník, balíme, objímame sa, niektorí plačú. Koniec, bodka za divočinou. Ale niečo z nej si predsa len berieme so sebou, zapísané nielen v zápisníku, ale aj tu vo vnútri. Už nie sme takí, akí sme boli. Zápisník nám ostáva, berieme si ho so sebou domov na miesto, kde sa nám možno podarí priniesť niečo z toho, čo si odnášame. Na cestu späť nám svieti slnko. A hreje.


Mgr. Art. Lucia Královičová, hrová terapeutka

+ Som rada, že môžem lekárovi zavolať vo dne i v noci

... hovorí Martinkova mamina.

Je 11 hodín v noci a lekárke Grétke zvoní služobný telefón. Martinkovi, o ktorého sa doma staráme, sa zhoršil zdravotný stav. Bolí ho nôžka a nemôže spať. Doktorka sa mamy opýta na podrobnosti a rozhodne sa upraviť dávky liekov. Sú v škatuli, ktorú sme im v Plamienku vopred pripravili. Po 15 minútach bolesť ustúpila, návšteva v noci zatiaľ nie je potrebná. Martinka navštívime a skontrolujeme na druhý deň ráno. Ako to dopadlo? Martinkovi je lepšie a oslavujeme spolu narodeniny sestry Bibky :)


+ Keď srdce bolí, nohy sa tešia, ruky by bili


Plamienok, 06.05.2016


„Dnes sme robili obra!“ bolo prvé, čo chlapček povedal svojim rodičom po skončení stretnutia. Schádzame sa na chodbe. Rodičia boli doteraz len kúsok ďalej - v susediacej konzultačnej miestnosti. Janko zatiaľ trávil čas v herni - terapeutickej miestnosti s rôznymi podnetnými hračkami. Dnes sme totižto na zem odkrútili z rolky poriadne dlhý kus papiera.


„Aký veľký potrebujeme?“„Aspoň taký veľký ako si ty.“


Janko si pohotovo ľahol na papier a s úsmevom skonštatoval: „Zmestím sa.“


„A čo teraz s tým papierom?“ „Potrebujeme naň urobiť hlavu, ruky, nohy, celé telo, ale také veľké ako si ty.“


„Tak ma obkresli.“ Tak ho obkresľujem... Na papieri vznikol jeho obrys.


„Teraz pomaľujeme rôznymi farbami hlavu, ruky, nohy, celé telo, podľa toho, čo sa dá kde cítiť. Máme tu rôzne farby. Ktorá farba bude ktorá emócia?“ Janko už slušnú škálu emócií pozná, často s nimi pracujeme. Je na ňom, ktorej farbe priradí aký význam. Pre každé dieťa môžu jednotlivé farby znamenať iné pocity.

Janko si postupne vyberá z palety farieb a štetcov. Na veľký papier sú najlepšie veľké štetce, veľké valčeky, veľké hubky, ako keď sa maľuje stena. Janko začína valčekovať, nanášať a otláčať, až z jeho obrysu vznikne chlapec plný farieb.


Nohy sú celé žlté, lebo keď sa raduje, tak behá, skáče, hýbe sa. Brucho vyfarbil nazeleno, lebo mu je príjemné, keď sa dobre naje a keď sa šteklí na bruchu. Očiam vybral modrú. Keď tam pridal slzu, bolo mi to jasnejšie. Do srdca vložil viacero farieb, lebo tam toho cíti najviac. V srdci cíti červenú lásku, žltú radosť, modrý smútok, čiernu bolestnú trhlinu. Ruky namaľoval nahnedo, pretože nimi vie najlepšie vyjadriť svoj hnev.


Janko stratil pred polrokom sestru. Každé dieťa prežíva stratu blízkeho po svojom, s vlastnou paletou emócií a je to úplne prirodzené. Práve prostredníctvom terapeutickej hry a kreatívnych techník sa deťom v Poradenskom centre PLAMIENOK n.o. snažíme pomôcť. Hra a kreatívne techniky sú pre deti bezpečným zázemím na to, aby mohli otvoriť svoje vnútro a hravou formou vyjadriť, čo cítia. Techniky vyberáme zámerne tak, aby si deti uvedomili, aké pocity v sebe vlastne majú a aby ich následne mohli otvorene vyjadriť. Tým ťaživé emócie strácajú na moci a netiesnia ich už toľko na duši. Aj takto pomáhame hojiť detské rany po strate blízkej osoby.

+ Deti majú právo na domov, aj nevyliečiteľne choré

„Chcem ísť domov, chcem ísť domov...“, kričal malý Dávidko a energicky búchal do železnej opierky nemocničnej postele. Mal nevyliečiteľnú formu leukémie a ja som bola v roku 1999 jeho mladá ošetrujúca lekárka...

čítať viac

+ Ako znie smútok, ako radosť


Plamienok, 05.02.2016


Adolescenti (ale nielen oni) zvyčajne milujú hudbu, majú svoje obľúbené kapely, ktoré im hovoria z duše – akoby spievali ich vlastné slová a hrali ich vlastné pocity. Hudba dokáže vyjadriť celú škálu emócií a dokáže ovplyvniť našu náladu.


Na niečo myslíte, je vám pritom smutno alebo otupno a zrazu niekde začujete veselú, rytmickú melódiu...začnete sa mimovoľne pohupkávať do rytmu a myslíte odrazu na niečo príjemnejšie a veselšie. Možno sa aj usmejete. Alebo naopak, niekedy počujeme melódiu tak srdcervúcu, že nás dojme k slzám.

Na stretnutiach s mladými, ktorí stratili blízkeho, sú prítomné silné a rôzne nálady, pocity, emócie, rozpoloženia. Ale ako o nich hovoriť? Ako pomôcť mladému človeku, zmätenému zo svojho vnútra a celého toho nákladu, ktorý v sebe nesie, dostať ich zo seba von?


Na začiatku stretnutia prinášam bubny a chvíľu sa o nich bavíme, skúšame, ako znejú a ktorý nám znie tak naj. Hovoríme o hudbe, o tom, ako hudba Andreja baví, čo preňho znamená. Je to v podstate ďalší jazyk. Ale univerzálny, zrozumiteľný každému. Keď zahráte smutnú melódiu, nemusíte už dodávať, že to bola smutná melódia. Pochopí to aj hocikto z opačného konca sveta. Tak skúsme sa „porozprávať“. Ja ti poviem – teda zabubnujem, kto som. Môžeš sa ku mne pridať a ja budem vedieť, že mi rozumieš. Melódia prichádza spontánne. Andrej sa na chvíľu započúva a pomaly začína hrať spolu so mnou, moju melódiu. Vyzerá to, že si rozumieme. A teraz hraj ty, tú svoju. Po chvíli sa pridávam. Ide nám to, naozaj hovoríme rovnakou rečou. Andrej postupne objavuje bubny, počiatočnú červeň na lícach strieda spontánny smiech, držanie tela je uvoľnenejšie. Tak sme sa zoznámili. Nemuseli sme si hovoriť svoju obľúbenú farbu alebo film, povedali sme si rovno náš životný pocit. Ako nám znie náš život...


Po chvíli napíše na papier tri slová. Radosť, smútok, hnev...to v sebe cíti. A ideme sa rozprávať ďalej. Ako znie radosť? Zaznieva spontánna, dynamická, rytmická melódia. Áno, počujem ju tam. A vieš ako znie moja radosť? Počúvaj... O chvíľu do bubnov trieskame celou silou, celé telo nám vibruje, pohyby sú prudké a rázne. Hnev. Bubny to našťastie vydržia a keď dohráme, smejeme sa. Úľava, spokojnosť, uvoľnenosť, lebo sme to zo seba dostali von. A ako znie smútok? Slabé, opatrné, neisté bubnovanie, pomalé, chvíľu znie ako dážď, chvíľu ako blúdenie. Zahrám ho aj ja, možno trochu iný, ale rovnako ľahko identifikovateľný, ako keď nepravidelne tikajú hodiny, ktoré už doslúžili, ako zvony na kostole, postupne zanikajúce v diaľke.


Možností je nekonečno, tak ako melódií. Nakoniec si dáme „battle“ medzi smútkom a šťastím. Uvidíme, kto je silnejší... Tentokrát to je štastie, ktoré hrá Andrej, hoci môj smútok sa naozaj snažil. A potom prepneme späť do „obyčajnej“ reči a rozprávame sa o tom, čo sa práve udialo, čo všetko sme počuli a cítili. Andrej je po dlhom čase spokojný, usmiaty, uvoľnený a zhovorčivý. Je to po prvýkrát, čo na našich stretnutiach vyjadril hnev a smútok a zároveň sa zo srdca smial.


Hudbu využívame aj na našich terapeutických táboroch:


+ Arteterapia alebo môj smútok nie je ako tvoj smútok


Plamienok, 06.10.2015


Predstavte si, že sa dvoch adolescentov spýtate, ako sa cítia. Obaja vám rezervovane odpovedia, že „nič moc“ a odvrátia sa od vás. Nechce sa im o tom rozprávať.


A teraz si predstavte, že obaja svoje „nič moc" nakreslia. Jeden výkres je plný nervóznych, prudkých pohybov, červené machule miestami prekrýva čiernočierna tma, pastelky sa pod tlakom ruky lámu, výkres akoby horel. Druhý výkres je takmer bezfarebný, bledý, kde tu kúsky modrej nostalgie, vyzerá ako taký unavený šedý mrak...Nemuseli vysloviť nič, no napriek tomu vyjadrili to, čo cítia. Prvý výkres hovorí viac o pocitoch hnevu, možno nespravodlivosti, druhý je skôr vyjadrením smútku.


Aj o tom je arteterapia. Dáva nám možnosť prostredníctvom umenia vypovedať o našich pocitoch našou vlastnou „rečou", bez obmedzení a nástrah slovnej zásoby. Aj tí z nás, ktorí sú inak verbálne veľmi zdatní, sa často pri rozprávaní o pocitoch zrazu zaseknú. Je predsa príliš ťažké hovoriť o smútku, beznádeji alebo bezmocnosti, nechceme riskovať, že zostaneme nepochopení. Občas zase cítime, že to, čo prežívame, sa slovami ani nedá vyjadriť.

„Môj smútok nie je ako tvoj smútok," – máme chuť povedať, keď niekto tvrdí, že nám rozumie a vzápätí dodá niečo, čo dokazuje opak. Pretože keď dvaja ľudia hovoria o smútku, môže ho každý z nich prežívať inak, čo sa týka intenzity, ťaživosti alebo výhľadu do budúcna. No hovoriť o detailoch nášho smútku je naozaj veľká výzva.


Obrazy, sochy a iné výtvory vedia pri takýchto príležitostiach „hovoriť" za nás. Ľahšie vystihnú to, čo sa v našom vnútri skutočne odohráva, pretože pri tvorení zapájame iné časti mozgu ako pri rozprávaní. Nie je to natoľko opatrné, kontrolované a možno zjemnené ako pri slovách. Navyše v prípade arteterapie je tu okrem terapeuta výkres, hlina alebo iný materiál, s ktorým komunikujeme a ten nám určite nebude oponovať a nič si o tom, čo vytvoríme, nepomyslí.


Môžeme tiež o našom výtvore hovoriť v tretej osobe, čo je bezpečné. Napríklad malý chlapček nakreslí postavičku chlapca, ktorá kričí a mračí sa. Povie vám, že na obrázku je chlapec, ktorý sa veľmi hnevá, pretože rodičia naňho nemajú čas. Možno si poviete, že veď to vám vie povedať aj „na rovinu", ale čo keď má chlapec doma chorého súrodenca, ktorému rodičia venujú väčšinu času a za svoj hnev sa preto cíti vinný? Iní dospelí mu možno povedali, že ak sa bude takto správať, tak je „zlý chlapec", a preto by sa s vami o svojom hneve tak ľahko neporozprával. No nemusíme zostávať len pri deťoch. Aj my dospelí sa často boríme s pocitmi, ktoré spoločnosť alebo naše okolie netoleruje, ale napriek tomu ich potrebujeme zo seba dostať von. A rovnako nám k tomu arteterapia vie pomôcť. Keď tieto pocity nakreslíme alebo vymodelujeme, už nie sú len v nás, sú aj na papieri alebo v hline priamo pred nami, kde ich lepšie vidíme a často vďaka tomu sami sebe a tomu, čo sa v nás odohráva, lepšie porozumieme.


Aj u nás v Plamienku využívame arteterapiu, pretože veríme, že dáva toľko potrebný a bezpečný priestor pre vyjadrenie emócií, ktoré každý z nás prežíva jedinečným a jemu vlastným spôsobom a túto jedinečnosť rešpektujeme.

© 2000 – 2017 PLAMIENOK n.o., všetky práva vyhradené Design LISBON, s.r.o. • Webmaster PRO, s.r.o.

Spracovanie údajovMapa stránokKontakt