Farebné duše

Osobné zamyslenie po divadelnom predstavení "Farby a vietor", ktoré 15.3.2018 v SND zahrali smútiace deti Plamienka.

Piesok presýpajúci sa pomedzi prsty, kvapky vody na tvári, dupot nôh na zemi. Človek, ktorý vníma svet srdcom.

Snáď stokrát sme mokli na ceste do práce. Obúvali si topánky, keď nám prekážal piesok na nohách. A málokedy nastavili tvár padajúcim kvapkám a cítili piesok zrnko po zrnku.

Deti, ľudia, ktorí niekoho stratili, tí, ktorí prešli obrovskú a náročnú cestu, kým sa z nich stali tí, ktorými sú dnes, nám ukazujú, že ten čaj o šiestej ráno nie je nutné zlo pred odchodom z bytu, ale chvíľa ticha, vychádzajúceho slnka, jeho teplých oranžových farieb a dotykov prvých lúčov na našich práve zobudených tvárach.

Aj keď máme pred sebou ťažký deň, aj keď včera naše životy zmáčali slzy, aj keď pozerať sa na svet občas bolí.

Stopy môžu byť skryté, ale naše odtlačky z cesty, ktorú sme prešli, nikdy nezmiznú. Tmavá cesta je cesta strachu, no vďaka tme viac vnímame vône, viac počúvame ticho, viac bosými nohami cítime zem pod nohami.

Stratiť bolí a bolesť sa vrýva hlbšie ako do kože. Ostáva v nás, formuje a dotvára, modeluje ako  nádobu z hliny.

Po všetkých búrkach, záplavách, pádoch, ranách a zemetraseniach prichádza duša svietiť pre ostatné a prediera sa cez hustú hmlu a tmu ciest tých, ktorým chce pomôcť.

Ďakujem aj za boľavé srdcia, ktoré sú tak krásne, že vchádzajú do životov iných, hoja ich rany a dávajú nádej.

Táňa Tamaškovičová, medička, absolventka polročného kurzu pomoci deťom a rodinám po strate blízkeho.

Predstavenie si môžete pozrieť aj online na našej facebookovej stránke.

Pomáhajte spolu s nami rodinám po strate dieťatka a deťom po strate blízkej milovanej osoby. Podporte nás. Ďakujeme.