Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Centrum smútkovej terapie v Plamienku je pre mňa teraz najväčšou oporou

čiara


Ako sa dá prežiť obdobie smútku po strate blízkeho človeka? Treba len vydržať a počkať, kým čas otupí tie najhoršie pocity? Treba pozbierať všetku silu kvôli deťom a vytrpieť deň za dňom? Môžeme vôbec pomôcť deťom, ak sami smútime? Alebo je lepšie vyhľadať pre seba a deti odbornú pomoc? Je to zlyhanie? Alebo prejav sily a rodičovskej lásky?

Andrea má 32 rokov a je mamou Tomáša (8) a Lukáša (6). Pred tromi mesiacmi zomrel Ivan, jej manžel a otec chlapcov.  Andrea prišla do Centra smútkovej terapie neziskovej organizácie Plamienok niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Ivanov statočný, vyčerpávajúci boj s rakovinou trval šesť rokov a mladú rodinu s malými deťmi poznamenal. „Kedy má človek vyhľadať pomoc odborníkov, ak nie v takejto situácii?,“ pýta sa Andrea. Hoci od smrti jej manžela uplynuli len tri mesiace, na otázku, či to bolo správne rozhodnutie, má odpoveď už dávno. „Ľutujem iba to, že som nevedela o Centre smútkovej terapie v Plamienku skôr. Mohlo nám byť aj s chlapcami už vtedy trochu lepšie,“ tvrdí.

Andrea si pôvodne myslela, že Plamienok je iba detský hospic. „Myslela som si dokonca, že je to nemocnica pre zomierajúce deti, ktoré sú tam spolu s rodičmi. Hovorila som si - tam predsa nepôjdeme, to by som nezvládla. Napokon som sa o skutočnej práci Centra smútkovej terapie v Plamienku dozvedela cez niekoľkých ľudí. Teraz už viem, že to bolo šťastie v nešťastí.“ Už v období pred manželovou smrťou si Andrea uvedomovala, že potrebuje radu a oporu, aby dokázala porozumieť svojim pocitom, aj pocitom chlapcov.

„Raz, keď starší Tomáško zjedol čokoládu, mladší Lukáško sa vzápätí rozplakal. Hovoril, ako sa bojí, že teraz obaja ochorejú, pretože čokoláda je nezdravá. Mal strach, že od nich ochorie aj tatinko a znovu bude musieť ísť do nemocnice. Vtedy som si uvedomila, že všetci potrebujeme pomoc.“

Andrea do smrti svojho manžela bola v Plamienku niekoľkokrát, zatiaľ bez detí. Tam mohla hovoriť o svojich obavách a opýtať sa, ako sa má o blížiacom sa odchode muža so svojimi deťmi rozprávať. „Hovorila som s psychoterapeutkou o tom, či je možné chlapcov na smrť otca pripraviť. Ako im to celé oznámiť, či ich vziať na pohreb. O tatinovej diagnóze nevedeli, vnímali len to, že je chorý... Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Okolie sa totiž tvárilo, akoby môj muž mal iba chrípku, ktorú určite zvládne. Manžel bol profesionálny športovec, a ani on sa nemienil  tak ľahko vzdať. Keď sa mu však rakovina po druhej transplantácii kostnej drene veľmi rýchlo vrátila a experimentálna liečba už nezaberala, vedela som, že sa blíži koniec. Že sme dobojovali. Veľmi som chcela ochrániť chlapcov,“ hovorí Andrea.

Na centrum sa obrátila aj v deň, keď jej manžel zomrel. Skôr, než sa vrátila z nemocnice domov k synom. „Zatelefonovala som psychoterapeutke do Plamienka. Rozprávali sme sa asi hodinu. Rozhodla som sa, že poviem chlapcom pravdu. Nemusela som ani veľa hovoriť. Povedala som im len, že im musím povedať smutnú vec. Že tatinko bol veľmi chorý a teraz bude náš anjelik a bude na nás dávať pozor. Obaja okamžite pochopili. Silno ma objali a veľmi ma dojalo ako potom starší Tomáško sám od seba objal mladšieho Lukáška. Držali sme sa všetci spolu, chlapci boli v mojom náručí a dodávali sme si navzájom silu.“

Od smrti Andreinho manžela uplynul len veľmi krátky čas. Teraz zápasí s rôznymi pocitmi. Vníma únavu, ktorá je následkom dlhoročného psychického vypätia, má obavy z budúcnosti a cíti aj odcudzenie okolia. „Často mám strach, či to zvládnem. Nechcem plakať pred chlapcami. Plačem v kúpeľni alebo keď zaspia. Večery sú najhoršie, vtedy mám po celom dni čas rozmýšľať. Vtedy ma premôže smútok a beznádej. Chcem, aby mali Tomáško a Lukáško šťastné detstvo. Nezaslúžia si, aby mali smutnú mamu. Nezaslúžia si nič z toho, čo sa nám stalo. Nemôžu za to, že ich otec bol tak dlho chorý, že sme o neho prišli. Prečo majú trpieť? Chcem ich rozveseliť, chcem, aby sa trochu potešili. Boli sme sa lyžovať na Donovaloch, volám ku nám ich kamarátov, chodíme na návštevy,“ hovorí Andrea o svojom obrovskom úsilí zvládnuť ťažké mesiace. Ešte si nedokáže uvedomiť, aká je silná a ako statočne sa starala o deti i o manžela v náročných rokoch jeho choroby. Všetko zatiaľ prekrýva smútok zo straty milovaného muža a strach, či bude vedieť žiť s deťmi bez neho.

V tomto období, len krátko po manželovej smrti, Andrea vníma psychoterapeutov Centra smútkovej terapie Plamienka ako svoju najväčšiu oporu. „Moji rovesníci často ešte ani nemajú deti. Nechápu, čo prežívam. Mnohí sa nám začali vyhýbať. Ak aj dám najavo smútok, tvária sa, že nevedia, o čom hovorím. Akoby sa báli, že aj ich sa dotkne naša bolesť. Nabádajú ma „aby som sa vzchopila, aby som žila ďalej“. Na stretnutiach v Plamienku hovorím, čo naozaj cítim. Vnímam, že oni ma skutočne chápu. Tam si môžem dovoliť smútiť, pomáhajú mi hľadať spôsoby, ako by som sa mohla cítiť trochu lepšie.“ Aj vďaka rozhovorom s psychoterapeutkou v Plamienku Andrea pochopila, že si musí napriek žiaľu hľadať svoje malé zdroje radosti. „Rozhodla som sa, že si splním sen a začnem sa učiť jazdiť na koni. Minule som sa vrátila z jazdiarne a bola som na chvíľu plná energie. A zrazu som videla, ako úžasne to vplýva na mojich synov. Aj oni boli veselší, tešili sa so mnou. Chlapci radi chodia do Plamienka, hoci zatiaľ tam boli len niekoľkokrát. Venuje sa im tam terapeutka spolu s dobrovoľníkom, obaja boli „tatinovi chlapci“, potrebujú mužský vzor. Ivan bol výborný otec. A ja si teraz často pripomínam jeho slová. Hovorieval mi, že iba šťastná mama môže vychovať šťastné deti. Máme pred sebou dlhú cestu, aby sme boli šťastní. Zatiaľ sa nám darí spomínať na pekné veci, ktoré sme všetci spolu prežili. A ja dúfam, že aj vďaka pomoci Plamienka raz možno budeme žiť normálne...“

Vyhľadať pomoc pre seba a svoje deti po strate blízkeho človeka nie je výrazom slabosti. Naopak - je to prejav sily a rodičovskej lásky. Ak nám to dovolíte, môžeme Vám pomôcť zmierniť vnútornú bolesť, naučiť sa pracovať so smútením a priblížiť sa novému životu. V Centre smútkovej terapie ponúkame bezplatnú odbornú pomoc deťom a rodinám, ktoré stratili blízku osobu. Poskytujeme im bezpečný priestor a podporu počas toho, ako sa vyrovnávajú so stratou. Hľadáme spolu zdroje a radosť zo života. Plamienok ponúka pomoc deťom a mladým, ktorí stratili blízku osobu (rodiča, súrodenca, starého rodiča) za akýchkoľvek okolností (choroba, nehoda, samovražda, náhle úmrtie a pod.) a rodinám po strate dieťaťa.

Prostredníctvom hry a tvorivých aktivít pomáhame deťom a rodinám prekonať psychické ťažkosti (smútok, nedostatok energie, neschopnosť sa radovať, nevidieť zmysel života a pod.), ktoré často sprevádzajú stratu blízkeho. Vzťah s odborníkom a pravidelné terapeutické stretnutia pomáhajú, aby sa smútenie časom nezhoršovalo a nezasahovalo kriticky do každodenného fungovania rodiny. Podporujeme ďalší zdravý vývoj dieťaťa a pôsobíme preventívne. Deti, ktoré náhle stratili niekoho blízkeho, môžu byť totiž neskôr v živote náchylnejšie ku klinickým depresiám alebo k užívaniu drog. Dajte im spolu s nami šancu prejsť obdobím smútku bez ďalších dlhodobých rán na duši.

Kontaktujte nás emailom na adrese centrum@plamienok.sk  alebo telefonicky na čísle 02/2075 0977, pondelok až piatok od 8:00 do 16:30.
Prečítajte si viac o našom Centre smútkovej terapie.
Pridajte sa do našej facebookovej skupiny.